Vyhľadávanie
Historik Roman Holec sa systematicky zaoberá osudmi šľachtických rodov, ktorých pôsobenie sa vzťahuje na naše územie. V knihe V službách cisára Františka Jozefa (Vydavateľstvo Slovart 2013) spojil sily s historikom a numizmatikom Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici Mariánom Bovanom. Ich cieľom bolo priblížiť inú stránku života šľachty, predovšetkým na viedenskom cisárskom dvore. Zamerali sa preto na služobníctvo, ktoré poznalo aj dôverné tajomstvá svojho panstva. Ako základ rozprávania im poslúžili nedávno objavené rukopisné spomienky Antona Szmolena, rodáka z Banskej Bystrice, jedného z popredných lokajov na viedenskom cisárskom dvore. Podľa autorov bol nadovšetko lojálny k panovníckej rodine a stal sa symbolom „cisára, dvora, zrady a lokajstva“ či politickej servilnosti a podriadenosti. O jeho popularite svedčí nespočetné množstvo karikatúr v budapeštianskych novinách a časopisoch či ľudových kabaretných piesní, v ktorých sa Szmolen stal ústrednou postavou. Dokonca o ňom vznikla aj divadelná hra! Karikaturisti s určitou dávkou satiry a zveličenia predstavovali Szmolena ako všemocného človeka z cisárskeho dvora, od ktorého závisí, kto sa dostane k cisárovi a kto nie.
Holec a Bovan predstavili Szmolena v kontexte sociálneho statusu „mužov a žien v službe“. Pre sluhov a slúžky jestvovali určité predpisy, ktoré hovorili o ich povinnostiach i právach. Pravda, v predpisoch sa nespomínalo všetko, čo museli v službe pretrpieť, napríklad to, ako musela slúžka „zaúčať“ mladého pána do tajov lásky. Sluhovia boli zvyčajne anonymní ľudia, ktorých mená sa nezachovali. Napriek tomu sme sa o živote na dvore Františka Jozefa dozvedeli už skôr z pamätí Eugena Ketterla a teraz aj z novoobjavených spomienok Antona Szmolena. Na cisárskom dvore pracoval v rokoch 1894 – 1910, svoje spomienky však písal až začiatkom roku 1934, teda dávno po rozbití Rakúsko-uhorskej monarchie. Pôvodne neboli určené na publikovanie, chcel ich zanechať iba pre rodinu ako svedectvo o živote v dávnych časoch. Podľa autorov však Szmolen „nepíše o každodennej práci, o nej sa zmieňuje len minimálne, ide skôr o radenie jednotlivých epizód bez časových súvislostí, ako si ich zapamätal a ako si na ne spomínal“. Vďaka premyslenej práci historikov tak uzrelo svetlo sveta dielo, ktoré objasnilo jedno z bielych miest v našej histórii.
