Vyhľadávanie
Senica, Arkus 2004
Preklad Jana Šimulčíková
Hrdinka tohto príbehu Miriam je slušné pätnásťročné dievča z usporiadanej rodiny, s celkom bežnými záujmami a typickými problémami svojho veku – chce sa páčiť chlapcom a svet dospelých pokladá za nepriateľské územie. Zo svojho zdanlivo bezstarostného všedného života uniká do krajiny svojich snov – na planétu Orchideu, čo nie je u –násťročných takisto nič výnimočné. Lenže aj tu platí, že vo všetkom si treba zachovať zmysel pre mieru.
Miriamine problémy sa začínajú, keď sa prehnane zameria na svoj zovňajšok. Keď si pri pohľade na mamu a starú mamu, ktorá sa k nim presťahovala po smrti starého otca, predstaví, že raz bude mať takú ,,nemožnú“ postavu ako ony, rozhodne sa, že bude držať diétu a cvičiť. Mama to donekonečna skúša s diétami, ale vždy sa to skončí rovnako – priberie viac ako sa jej podarí schudnúť. Miriam si chce dokázať, že má pevnejšiu vôľu, že nie je ako mama. Čím náročnejšia je voči sebe, tým prísnejšie posudzuje svoje okolie. Zazlieva mame, že nedokončila vysokú školu, že si nevie nájsť zamestnanie a otca začne podozrievať, že má frajerku. Postupne nie je spokojná s nikým a najmenej so svojím zovňajškom. Schudne osem kíl, ale stále si pripadá tučná. Rodina jej správanie a výzor, že je pochudnutá a bledá, stále pripisuje len veku. Prvé problémy sa prejavia na školskom výlete v Londýne. Aj ďalšie tragické udalosti – musia dať utratiť chorého psíka, verného spoločníka starej mamy, a najmä smrť spolužiačky Silky – odpútajú pozornosť okolia od Miriam a jej stavu. Preto so svojím sebatýraním môže zájsť až po hranicu života.
Hoci na obálke tejto knihy je označenie ,,Román pre dievčatá“ a očividne som sa presvedčila, že 13-ročné čitateľky tento príbeh zhltnú na jeden dúšok, mali by si ju prečítať predovšetkým ich rodičia aj starí rodičia. Autorka totiž pristupuje k problematike anorexie až s profesionálnymi znalosťami z psychológie, čo sa však vôbec nevylučuje s pútavým rozprávaním príbehu, navyše veľmi citlivo pretlmočeným do slovenčiny. Tým, že tento vystríhajúci príbeh je vyrozprávaný v prvej osobe, z pohľadu 15-ročnej hrdinky, ktorá ho prežíva ,,akoby sa s ňou nič nedialo“, je oveľa burcujúcejší ako nejaký hlasný morálny apel. Volanie o pomoc býva často nepočuteľné, preto nestačí mať nastražené len uši, aby sme pochopili zložité citové pochody dospievajúcich. Práve v odhalení nevšímavosti dospelých voči zdanlivo vymysleným pubertiackym problémom, ich neschopnosti pochopiť svoje deti, ktorým síce poskytnú všetko, vrátane dobrého rodinného zázemia, je odkaz tejto knihy silný a poučný.
–báb–
