V tesnej blízkosti

Bratislava, Koloman Kertész Bagala – L. C. A. Group

Vstupná poviedka tretej prozaickej zbierky Pavla Rankova má názov Psy. Je nielen jednoznačne skvelá, ale azda zo všetkých ostatných najmenej cudne pootvára dvierka do autorovej metódy. Ak je to tak, zaiste nebude nezaujímavé hlbšie do nej (do poviedky i autorovej metódy) nazrieť a aspoň sčasti si odpovedať na otázku, z čoho sa skladá príťažlivosť tohto štyriidsaťročného nositeľa Ceny Ivana Krasku, z čoho pochádza magizmus jeho próz a čím sa zapĺňa rozprávačská obyčajnosť jeho textov. Lebo je pravda, že Rankov nie je naakumulovaný pisársky Herostratos, ktorý len potrebuje vychrliť svoje napätia a v lepšom prípade nimi ohúriť čo najširšie publikum, ale nie je ani nadupaný vedomec, ktorý pokladá písanie poviedok za dôkaz svojej profesionálnej potentnosti. Po tretej knižke je zas o čosi zrejmejšie, že Rankov je Rankov, a napriek všetkým viditeľným i skrytým inšpiráciám je v súčasnej slovenskej próze nositeľom štylistického svojrázu, ktorý sa pomaly, ale isto stáva jednou z najhmatateľnejších istôt slovenského literárneho vývinu.

Poviedka Psy (mimochodom, vo francúzštine sa týmto zhlukom foném skrátene označujú oné rozľahlé labyrinty ľudského vnútra zastrešené termínom psychológia) je vyrozprávaným príbehom otca, ktorý zahorí erotickou vášňou k dcérinej spolužiačke. Vo vzťahovom štvoruholníku (hrdina – manželka – dcéra – jej spolužiačka) sa, pravdaže, nahromadí vysoké napätie, ktoré je síce zárukou dobrého príbehu, ale len čo sa tak stane, rozprávač (nie je totožný s hrdinom, hoci rozpráva v prvej osobe) ponechá napätie svojej samonosnosti a venuje sa iným, delikátnejším veciam. Dokonca pohŕdavo poruší zásadu tradičnej tenzívnosti a hneď na začiatku prezradí, že sa bude vraždiť. Rovnako veľký otáznik ostane visieť aj nad celým rozprávačstvom, keď v závere, zrejme už zabitý, hrdina povie ,,Nič viac už nebolo”. V poviedke hrajú svoju rolu aj dva psy: dva proti sebe postavené nemé svety, skryté ako ľudia za mimikry hier, gest a spotreby, ale žijúce jednoznačne opozitným hodnotám, ktoré sa napríklad voľakedy nazývali dobro a zlo. Rozprávač rozpráva o nekonečných, životnú miazgu odčerpávajúcich pokusoch svojich ľudských hrdinov o zbližovanie, no psom akoby bolo od počiatku jasné, že ľudský život je vzďaľovanie. Takže o takejto ontologickej zložitosti je zrejme poviedka Psy, a zdá sa mi, že najmä o tom sú aj iné poviedky a vlastne i celý Rankov. Ľudské postavy si v nich vedia vytúžiť, povedzme, aj presvedčivú realitu, ale túžba už nestačí zabezpečiť onú interpersonálnu ,,tesnú blízkosť”, ktorá je v ironickom garde už aj v názve celej knihy. Záhadné dejové zvraty popierajúce akúkoľvek fakticitu príbehu a ponechávajúce poviedkam väčšmi otvorené konce než boli začiatky, sú bežnou výbavou Rankovových próz. Aj ony sú poukazom na to, že Rankov nestojí o nejaké napodobovanie vecnej či duševnej reality, ale ide mu o tvar, ktorý by pomenoval nesúrodý svet ducha, tela a vecí, a tým spravil z neho špecificky novú realitu schopnú do seba uzamkýnať tak banalitu, ako aj nepreniknuteľné tajomstvá bytia. S tým súvisí aj jeho úctivá starostlivosť o jazyk (čistý, disciplinovaný a objavujúci jazyk je očividne základom Rankovovej tvorivej metódy i zdrojom jej úspešnosti), ktorá sa vo vstupnej poviedke popri perfektnej štylistike s istou dávkou zamatovej irónie realizuje aj cez metatextové prestrihy, v iných prípadoch (poviedka Námestím prechádza nahá žena, námestím prechádza nahá žena na koni, námestím...) “Príbeh sa stane obsahom príbehu”, príbehom príbehu, čo v zásade znamená, že vo viacerých z dvanástich poviedok sa jazyk stáva predmetom analýzy práve tak ako hociktorá postava či jej paradoxná metamorfóza, ak nie viac.

V podrobnostiach sa cez Rankovove poviedky prefiltruje celý náš svet s jeho sociálnymi problémami, kriminalitou, drogami, konzumom, úchylnosťou, krutosťou a neschopnosťou odpovedať na ľudské túžby. Rankov sa však zásadne líši od dešperátnych všeanalytikov: jeho bystré prozaické poznávanie nie je zatracovaním. Drobnohľad jeho poviedok síce smeruje do nekonečného a neistého ľudského vnútra, no bytie jeho postáv sa tým nevyčerpáva. Jeho poviedky sú kriticky otvorené iným svetom, ekologickejším a integrovanejším. K nim smeruje napríklad i neobyčajne tvrdá filozofická konfrontácia života človeka na vrchole civilizácie so životom mušky ovocnej v poviedke Drosophila populi. Rankov sa ani takejto konfrontácie nebojí, lebo vie, že písanie stojí za niečo vtedy, keď samo obháji svoju identitu, obhajujúc cestou povedzme i identitu súčasníka.