Vyhľadávanie
Literárne informačné centrum 2016
Hviezdoslav hovorí o šťastí to, čo Biblia o Bohu
– totiž, že ho možno vidieť len „od chrbta“, biblic-
kým jazykom povedané: vidieť „Boží zátylok“. Až
keď po milom stretnutí zostane človek sám, ticho
a vzniknuté prázdno naplní šťastie, spočívajúce
v uvedomení si, že som bol šťastný a v opako-
vanom vychutnávaní si tohto zážitku. Ani teoló-
gia, veda o večných pravdách, nie je imúnna voči
módnym trendom, ani voči vplyvom atmosféry,
v ktorej sa rodí a do ktorej má interpretovať du-
chovné posolstvá. Teológia smrti Boha druhej
polovice minulého storočia sa rodila v atmosfére
vymierania, teda vyprázdňovania človeka, slab-
nutia dychu ducha. Dnes sa hovorí skôr o smrti
teológieako o smrti Boha. Západná civilizácia,
zrodená v kresťanstve a pokrývajúca niekdajšie
kresťanské krajiny, je unavená, starne a vymie-
ra. Zvyšok síl venuje odtínaniu životodarných
duchovných, kultúrnych i fyzických koreňov
a zadúšaním sa drogou konzumu, živiacou ilúziu
pozemského raja, ktorá sa v dejinách zatiaľ vždy
zmenila na realitu pozemského pekla. Aj napriek
tomu sú jednotlivec, cirkvi i spoločnosť živým
organizmom, v ktorom sa stále rodí nový život.
Daniel Pastirčák dal zbierke dvadsiatich dvoch
duchovných esejí názov V tieni mŕtveho Boha.
Ľudia jeho typu nevolia názvy náhodne, ani na
radu manažérov predaja. Chce byť programový.
A je aj provokačný. U trochu zorientovaného či-
tateľa vyvolá titul skôr znechutenú otázku: „To
snáď nie!? To už hádam máme za sebou... A ešte
k tomu Pastirčák...!“ Hneď po prvých riadkoch,
ktoré zobudia čitateľský hlad a záujem o text, sa
človeku uľaví. Autor nepotrebuje „teologizovať“
a „spiritualizovať“ osobnú či spoločenskú prázd-
notu prázdnotou obsahu a formy, odvolávajúc sa
na „umeleckosť“ biedneho sebavyjadrenia svo-
jej biedy. Tiene mŕtveho Boha sú oným tichom
a prázdnom po láskyplnom stretnutí, v ktorom si
človek vychutnáva šťastie samotné. Eckhartova
a Taulerova mystika, ktorú Pastirčák explicit-
ne či implicitne spomína a žije, hovorí o inom
prázdne, v ktorom je „slepá prázdnota kozmu
zrazu plná očí“. Či, interpretujúc spiritualitu Jána
Ondruša:„nie zjavenie Božského, lež odtlačok,
šľapaj pod oknom – svedčiaci o absencii Božské-
ho. Nie plnosť, ale prázdnota. Nie obsažnosť, ale
trýznivé, rozsiahle nahmatávanie neprijateľnej
bezobsažnosti zakúšaného bytia.“ Alebo keď
charakterizuje Miroslava Válka ako básnika,
„duseného večnosťou“. Knihou V tieni mŕtveho
Boha autor ponúka náplň do toho prázdna, ktoré
do umeleckej tvorby i do životnej kultúry vniesla
„smrť Boha“. Tak premieňa najväčšiu biedu našej
civilizácie na obrovskú výzvu. Hlad je volaním
po jedle, ako smäd po vode. Nie je advokátom
prázdnoty. Ani lacným bulvárnym kritikom či
umeleckou prostitútkou, rozmieňajúcou na drob-
né a v peknom balení predpísané ideové línie. Ani
neponúka oprášené a formou i obsahom staré
recepty. Skutočné kresťanstvo je, rovnako ako
láska, v prvom rade vzťah. A o vzťahu môže hovo-
riť či písať len ten, kto ho sám prežíva. A pochopí
ho len ten, kto prežíva či hľadá niečo podobné.
Čo hovorí Pastirčák o básni, možno povedať aj
o jeho esejach: „Snaží sa zachytiť a odraziť lúč
spoza horizontu, lúč večnosti v zrkadlách času“,
pričom, parafrázujúc autora, „ukazuje mestu,
ako potrebuje chrám a chrámu, ako potrebuje
mesto“.
Vhľad do autorovho vnútra, jeho vnímania
i tvorivosti, ponúka esej z februára 2014 s ná-
zvom Dýchať ako byť písaný, situovaná na levo-
čskú Mariánsku horu. „Život ma dennodenne
žije bez toho, aby som pri tom bol. Dych tu dýcha
bezo mňa, srdce bije bezo mňa. Tým pulzujúcim
pohybom ma ktosi pomaly vpisuje na otvárajúci
sa hárok času.“ Človek skutočne žije, keď sa za-
staví v hlbokom vonkajšom i vnútornom stíšení
a refl ektuje pulz, reč, písanie života. V hlbine,
v nepreniknuteľných temnotách sa vracia k sebe:
„Znova som dych, ktorý dýcha, srdce, ktoré bije.
Nehybný spočívam na koreňoch, zatiaľ čo nado
mnou sa kníše rozochvená koruna. [...] Som otvor,
ktorým preteká vesmír.“ To, čo v kontexte auto-
refl exie hovorí Pastirčák v prvej osobe, by malo
byť kritériom každého rozprávania či písania na
bytostné životné témy: „Vdychujem nesmierny
vesmír ľudského i mimoľudského ducha – kyslík
reči – priezračné poryvy slov, nadychujem sa, som
plný až po okraj, až po to krátke ticho na konci.
Vydychujem, odpovedám, hovorím, píšem. Vydy-
chujem, lebo som vdýchol, hovorím, lebo som bol
najprv oslovený bytím.“ Aj Daniel Pastirčák pozná
hrôzy temnoty a prázdna, cez ktoré sa na dno
bytia dá dostať len pavlovským „skokom viery“.
Dominik Pecka používa v istom kontexte vtipnú
slovnú hračku: „Socha človeka vyzerá presne ako
človek, ale od človeka sa líši tým, že nie je člove-
kom“. Tak nejako je to aj s mystikou, ktorá rezo-
nuje zo všetkých Pastirčákových úvah. Jestvuje
jednoduchosť úbohej prázdnoty, smrteľnej nudy
a jestvuje hutná jednoduchosť plnosti bytia až
po všetko zahŕňajúce Bytie, o ktorom nemožno
povedať nič múdrejšie a pravdivejšie, nič iné než
to, že „JE“: JHWH. Židia trestali jeho vyslovenie
smrťou. Podľa Pastirčákovho obľúbeného Maj-
stra Eckharta, ak by si človek dokázal čo len na
sekundu v plnosti uvedomiť, že „je“, nevyvážili
by to svojou hodnotou milióny rokov života. Zo
všetkých esejí V tieni mŕtveho Boha cítiť známy
dynamizmus, v ktorom sa Boh „vzďaľovaním pri-
bližuje a približovaním vzďaľuje“. V móde dávať
prednosť úvahám o odosobnených hodnotách –
ktoré však bez tých, čo by ich žili, ani neexistujú
– Pastirčák vždy nenútene, a vôbec nie z lojálnosti
voči svojmu kazateľskému poslaniu, napokon
zakotví v osobe Ježiša Krista. Lebo hoci je kres-
ťanstvo vo všetkých denomináciách aj súborom
liturgických a náboženských praktík i hierarchic-
kého usporiadania, je predovšetkým osobným
vzťahom, bez ktorého je prázdnou múmiou.
U katolíckeho čitateľa môže vyvolať turbulen-
cie jedna z posledných úvahOd katolicity k parti-
kularite. Možno očakávať slovensky vyhranené
reakcie búrlivého potlesku alebo zásadného
odmietania, a v tom prípade nielen niektorých
tvrdení, ale aj všetkého dobrého v celej knihe. Aj
preto, že i samotná úvaha je presiaknutá takouto
mentalitou umelo oddeľovanej „obnovy zdola“ –
ktorej sa pripisuje všetko pozitívne – a skostnate-
nej hierarchickej štruktúry, ktorá je vykreslená
ako brzda pokroku a príčina všetkých nešvárov.
Nič nie je čiernobiele, nie sú ani reformátori bez
omylov a nedostatkov, ani hierarchia bez dobrých
iniciatív a hodnotných podnetov. Autor exkomu-
nikuje tieto svoje postoje sám, a to základným
tónom všetkých svojich úvah. Samé sebou a samé
za seba vyslovujú známe Tolle et lege. Teda: Vezmi
a čítaj!
