Recenzia
Zuzana Belková
26.07.2013

V tieni smrti Alžbety Báthoriovej - Andrej Štiavnický - ...a sága pokračuje

...a sága pokračuje
 

...a sága pokračuje

Andrej Štiavnický: V tieni smrti Alžbety Báthoriovej

Bratislava, Ikar 2004

  Román Andreja Štiavnického V tieni smrti Alžbety Báthoriovej sa hlási k tematickej nadväznosti na predošlú trilógiu historických románov s krvavou grófkou v hlavnej úlohe. Neboli čitateľsky neúspešné - prečo teda nežmýkať motivické ložiská aj ďalej? Príbeh s parametrami historickej detektívky, trileru či jednoducho spleti pochmúrnych epizód láka všetkých milovníkov škandálu s patinou. Obyčajnosť hrdinov sa nenosí. Prvoplánovo efektný text stojí na komplikovaných, ba až patologických typoch. Zavše prebleskne červenoknižnicová situácia, inokedy preberá opraty číročisté násilie. Chladnokrvne treba uznať, že ide o zväčša účinné rekvizity konvenčného bestselleru. Také čosi nedevalvuje, vášne sú predsa večné. Napätie nehrdzavie, rovnako ako nehrdzavie dobre udržiavaná čepeľ. Štiavnický v niektorých ohľadoch kalkuluje až prekvapujúco úspešne. Uzurpoval si pre svoje vytrvalé písanie fenomén čachtickej panej. Ťaží z mýtu a má toľko predvídavosti, aby použil fintu s paralelným osudom. Javisko treba zaľudniť pôsobivými postavami. Najprepracovanejšia z nich, Anna Rosina Listiusová, fungovala v trilógii paralelne s Báthoričkou. Najnovšia próza Andreja Štiavnického je napísaná v duchu triku: „a sága pokračuje.“ Démonická Listiusová sa, prirodzene, tlačí výraznejšie do popredia. Grófka je mŕtva, nech žije zločin! Koketovanie so záhrobím možno pritom - vzhľadom na žáner - považovať za neodmysliteľný ornament.

  Vlastne stačí málo. Dobre sa poobzeráte a vytiahnete primerane atraktívnu ikonu z minulosti. Poctivo – napríklad takých dvadsaťpäť rokov – študujete archívne materiály, aby ste mohli ľahšie prifarbovať historickú pravdu. Pustiť sa sem-tam do mystifikácie by malo byť hádam aj povolené. Kraľuje príbeh. Kde-tu ho okoreníte romancou. Konštrukciu výdatne posolíte temnom, nedefinovateľnou príťažlivosťou zla. Ponasýpať zručne sentiment je takmer povinnosťou. Štiavnický sa ani v tejto knihe príliš neokúňa. Práve naopak – štedro dávkuje napríklad gýčovitú idylickosť opisov: „Nad modrastými horami sa vznášal letný súmrak a jeho nedozerné perute sa na západe dotýkali červenkastých hôr. Nad malebnými úbočiami sa vznášala omamná vôňa poľných kvetov...“ (s. 4) Čo už, opäť sa raz niekomu prihodilo klišé v priamom prenose. Z podobného súdka sú mnohé erotiku imitujúce scény. Zostávajú zúfalo kŕčovité a nedôveryhodné. „Skazené srdce“ Anny Rosiny Listiusovej dáva autorovi na mnohých miestach príležitosť rozmazávať sadistické chúťky hrdinky: „Listiusová bola v diabolskom opojení. Šľahala bičom obnažené telo dievčaťa, ktoré ju v zúfalstve preklínalo. To ju ešte viac rozpaľovalo a o to bezcitnejšie udierala po napätých svaloch“ (s. 377). Podotýkam, že som zaručene neuviedla scénu, ktorá sa tvári najtvrdšie, a keby čitateľ chcel, isto sa prelistuje aj k patetickejším. Edičná poznámka marketingovo vystatovačne prízvukuje autorskú odvahu púšťať sa do zobrazovania satanistických orgií a rituálnych vrážd. Zaiste, i táto línia má istý dramatický potenciál. Ako textovo podnetnejšie sa mi však rozhodne javí čosi iné: zachytiť dobovú atmosféru a načrieť do intríg predstaviteľov politickej a náboženskej elity v období tridsaťročnej vojny. Krvopotne sa deklaruje úsilie priblížiť sa k objektivite. Prešpikovať prózu pokusom o vlastnú interpretáciu býva fascinujúce i riskantné. Väčšiu nádej na úspech by autor mal bez deklamatívnych dialógov. Prospela by pozornejšia práca s lexikou. Pomohlo by vyvarovať sa neorganických prechodov od archaizujúceho štýlu k termínom či od lyricky zoslohovaných pasáži k strohej faktografii.  

  Nejaké tromfy kniha V tieni smrti Alžbety Báthoriovej napriek všetkému uvedenému má. Autorovi nechýba stabilná čitateľská základňa. Logické potom je, že istý typ adresáta prahne presne po tejto verzii produktu s napínavou históriou v erbe. A nech už si pre svoje uspokojenie vytiahne spoločenskú alebo ľudskú rovinu príbehu, je zaručené, že pri čítaní zotrvá v osvedčených štiavnickovských intenciách.                

Zuzana Belková