Vyhľadávanie
Odkrývanie minulosti
Jozef Špaček: V ulitách, Dunajská Lužná, Milanium 2008
Tvorivá aktivita prozaika Jozefa Špačeka (nar. 1950) vykazuje v poslednom období vzostup. Po desaťročnej beletristickej prestávke vydáva v roku 2006 poviedkový súbor Niečo o abecede a najnovšie sa usiluje zaujať čitateľskú a kritickú verejnosť románom V ulitách. Zvedavosť recenzenta sa stupňuje, ak autor prichádza s takým žiadaným a očakávaným žánrom.
Osobitý rukopis autora charakterizuje uvoľnenosť, nadľahčený humor, decentná erotika či odkazy na historické udalosti. Tematicky vychádza z osvedčeného prostredia slovenského malomesta so svojím provincionalizmom. Časovo sa dá román rámcovať rokmi spoločenského odmäku Gorbačovovej „perestrojky“ a prvými momentmi nežnej revolúcie. Rozpory postáv vo zväčša strednom veku vyplývajúce z rodinného, pracovného a spoločenského priestoru tvoria ústrednú dejovú líniu. Okrem osobných kríz sa boria s milostnými nástrahami či starosťami o dospievajúcich potomkov. Verne kopírujú správanie väčšiny populácie z prednovembrovej éry, v súkromí kritizujú zhubnosť socialistického zriadenia, neustále sa obávajú blízkosti neznámeho ucha, ale vzápätí pokračujú v lojálnosti voči režimu. Za vydarenú pasáž považujem rozvinutie generačného rodinného konfliktu medzi Gabrielom Škrupinkom a jeho otcom pri vzájomnom hodnotení politického vývinu. Špaček sa pomerne presne pridržiava daných súvislostí, svojich hrdinov vykresľuje s vecnosťou, s pochopením pre ich slabosti a dilemy. Trochu vykonštruovane a nepravdepodobne však vyznieva opakované zdôrazňovanie o tušení politickej zmeny.
Tvrdenie, že táto knižka reflektuje dobovú politickú situáciu, by bolo zavádzajúce – tieto javy jej však dodávajú dramatickosť. Napokon titul V ulitách nemožno interpretovať doslovne. Navodzuje síce polohu izolovanosti či odtrhnutosti, ale aj v nej sa dá zachytiť chvenie skutočnosti. Špaček je bdelý a citlivý pozorovateľ každodennosti, neunikne mu žiadny navonok nevýznamný detail. Ako vhodný príklad môže slúžiť postava Tomáša Pylského s vášňou k dotváraniu samorastov. Táto dnes už zapadnutá rekvizita zdobila interiér viacerých domácností. Autor tradične spracúva aj prírodné motívy – oslobodzujúci vzťah človeka k prírode vyzdvihuje ako nemennú hodnotovú základňu. Záver ostáva zámerne otvorený a znepokojujúci: Tatiana Pylská sa predávkuje liekmi bezprostredne po prepuknutí zamatovej revolúcie, čo sa dá vysvetliť ako reakcia na zložitý spoločenský kontext. Hoci „v mestečku sa toho zatiaľ veľa neudialo“, niektorí zmenu vítajú, iní sa jej podvedome obávajú.
Špačekov pokus o komplexnejšiu retrospektívu našej nedávnej minulosti zaujme svojou triezvosťou a nezaujatosťou. Emotívne nasadenie, miestami možno aj s kontroverzným výkladom skutočnosti, nabáda k polemike. Román pôsobí oproti predchádzajúcim autorovým prózam azda najvyzretejším a aj po formálnej stránke najucelenejším tvarom.
Miroslav Brück
