V znamení púpavy. Fragmenty zo života básnika Andreja Žarnova - Margita Kániková

Margita Kániková

V znamení púpavy. Fragmenty zo života básnika Andreja Žarnova

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2010 (2. vydanie)

V druhom doplnenom vydaní, ktoré vychádza deväť rokov po prvom, upresňuje autorka niektoré fakty a vyvracia nepodložené fámy o životných peripetiách významného slovenského básnika a lekára-patológa MUDr. Františka Šubíka. Doplnila ho najmä o vyjadrenia jeho súčasníkov a rodinných príslušníkov, ako vyznaním najmladšieho básnikovho syna Jána Šubíka, ktorý žije v USA. Útek z domova bol preňho traumou dlhých päťdesiatsedem rokov.

Generácia narodená po roku 1948 sa o F. Šubíkovi, ktorý tvoril pod pseudonymom Andrej Žarnov, z oficiálnej tlače veľa nedozvedela až do roku 1989. Trnavčania si ho pamätajú najmä ako lekára. Autorka dôverne poznala jeho rodinu, priatelila sa s jeho synom Karolom a takmer štyridsať rokov si písali aj s básnikovou manželkou. Autorka sa už dlhší čas snaží o zachovanie pamiatky na ľudí, ktorých životy a činy si zaslúžia pozornosť. Aby sa na nich nezabudlo, približuje ich osudy aj v knihe Trnavské impresie.

Fragmentmi zo života básnika A. Žarnova umožňuje čitateľovi spoznať neobyčajný osud jednej slovenskej rodiny, pochopiť a precítiť, čo všetko musela pretrpieť. Nejde o bombasticky vymyslený príbeh, je autentický, nič v ňom nie je prikrášlené. Autorka bola svedkom mnohých fám a neprávd, preto požiadala o ich overenie tých najpovolanejších – členov rodiny. František Šubík, syn pracovitého sedliaka z Kuklova sa mal stať kňazom, ale napokon vyštudoval medicínu na UK v Bratislave. Mladému dvadsaťdvaročnému študentovi vyšla prvá básnická zbierka, ktorá vyvolala rozruch nielen v literárnych, ale aj v politických kruhoch. Ako dvadsaťtriročný sa stal členom delegácie, ktorá navštívila centrá slovenských krajanov v USA. V tridsiatich šiestich rokoch bol menovaný za profesora. Stal sa nositeľom Štátnej ceny za literatúru. Mal krásneho a mimoriadne inteligentného synčeka a milujúcu manželku. Šťastný muž. Rok 1940 bol spočiatku radostný, lebo po prvom Ivanovi prišiel na svet druhý syn Karol. Prvorodený chlapec však podľahol tuberkulóznemu zápalu mozgových blán, v tom čase neliečiteľnému. Otec – patológ sa chcel presvedčiť, že sa nezanedbalo nič, čo by mu pomohlo, sám ho pitval. Drastický zážitok na celý život. Všetko šťastie akoby zomlel obrovský žarnov.

Rok 1943 bol v jeho živote zlomový. Za svoju zásadovosť a pravdu o povraždení desiatok tisícov poľských dôstojníkov sovietskou NKVD v Katyni trpel celý život. Bol totiž členom komisie expertov na vyšetrenie okolností tohto masového hyenizmu. Sovieti, pochopiteľne, nemali záujem priznať pravdu. Erudovaný a zásadový svedok tohto zločinu bol nepohodlný. Prenasledovanie, špehovanie, výsluchy, väzenie, samotka, zbavenie profesúry. Keď sa to už nedalo vydržať, bol nútený s rodinou emigrovať. Práve on, ktorý celý svoj dovtedajší život niekedy až drsne vo svojich veršoch sprostredkovával myšlienku slobodného sebavedomého Slováka. Dobu, v ktorej človek žije, si nevyberie, sovietsko-fašistický mlyn zomlel milióny nevinných ľudí. Kto zostal nažive, musel sa rozhodnúť; zohnúť chrbát, prikyvovať, alebo byť martýrom, prípadne pridať sa na stranu víťazov a profitovať z toho. V roku 1952 sa už básnik a lekár v jednej osobe nezapojil do „radostnej atmosféry prvomájového sprievodu“. Začína sa jeho putovanie cudzinou, nikdy sa už domov živý nevrátil.

V knihe sú stručné denníkové zápisky manželky MUDr. Šubíka z obdobia ich úteku. Osud kruto zasiahol rodinu, keď presne v čase príchodu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968do ich rodnej vlasti havaroval ich syn Karol. Utrpel ťažké zranenia, po ktorých zostal celý život na invalidnom vozíku.

Najautentickejšou časťou knihy je korešpondencia autorky s pani Šubíkovou a jej synom Karolom. Žiadne prázdne slová, kus ťažkého, nepateticky vyrozprávaného života. Zrejme táto korešpondencia bola najsilnejším impulzom na napísanie knihy. Je taká presvedčivá a neveselá, ale potrebná, možno viac ako učebnica dejepisu so strohými faktami. Autorka píše aj o ilegálnom uložení popola Andreja Žarnova do hrobu jeho prvorodeného syna na Ondrejskom cintoríne. Symbolicky popol k popolu, zišli sa tam napokon otec, matka a dvaja synovia. 1. marca 2009 sa po mnohých peripetiách stal prof. MUDr. František Šubík, básnik Andrej Žarnov Čestným občanom mesta Trnavy in memoriam za celoživotné dielo a osobnú statočnosť. Nuž, tŕnistá bola cesta k čestnému občianstvu, asi je v tom aj čosi z tŕnistých dejín nášho mesta, nášho národa v tom veľkom žarnove dejín.

Beáta Vargová-Kuracinová