V znamení súvislostí

Tradícia bez identity

Michal Babiak (1961) je autorom piatich na seba nadväzujúcich kníh: Literatúra a kontext (1999), Spomínanie medzi bytím a zabúdaním (2009), Anabáza (2011), Tradícia a identita (2016) a najnovšie Tradícia bez identity (2019). S vysokoškolským vzdelaním v odbore slovakistika bol na Filozofickej fakulte v Novom Sade určitý čas asistentom na predmete slovenská literatúra, po príchode na Slovensko vyštudoval estetiku na FF UK a dnes je docentom na Katedre estetiky FF UK. Spomíname to preto, že sa v jeho textoch výrazne prelína literárnovedné myslenie s myslením estetickým.

 

Východiskovým bodom Babiakovho vedeckého záujmu je literatúra a kultúra dolnozemských Slovákov, hoci sa nedá povedať, že výlučne. To sa prejavuje aj v tejto poslednej knihe.

Kniha je zostavená z troch tematických celkov: Kultúrna identita v prchajúcej tradícii, Identita je bytie a tradícia je existencia literatúryAká je identita za maskou divadelnej tradície. V rámci týchto celkov sú však samostatné tematické kapitoly. Z názvov celkov vidno, že základnými pojmami Babiakovho myslenia sú pojmy identity a tradície. Týmto pojmom je venovaná úvodná kapitola Tradícia bez identity. Na rozdiel od iných kapitol, prevažne analyticky a interpretačne zameraných, táto úvodná je teoretická: Babiak v nej pertraktuje pojmy identity a tradície vo všeobecnom kontexte, potom v kontexte národnom a napokon v kontexte menšinovom, enklávnom. Jeho obľúbeným pojmom, nielen v tejto knihe, ale aj v predchádzajúcich, je pojem limesu, s ktorým sú pojmy identity a tradície úzko späté. Na začiatku svojich úvah uvádza známu antickú sentenciu: Keď si v Ríme, správaj sa ako Riman, a keď si inde, správaj sa tak, ako sa tamojší správajú. V jeho chápaní „táto antická sentencia nie je len oslavou Ríma, ako sa na prvý pohľad javí, ale poukazuje aj na širší problém, súvisiaci s problematikou príslušnosti, identity a kultúrno-civilizačnej komunikácie, kooperácie atď.“ (str. 5) V tejto kapitole, ako aj v iných, Babiak vychádza zo širších, dá sa dokonca povedať, aj z najširších súvislostí a postupne rozkmit tých súvislostí zužuje až po súvislosti menšinové, respektíve enklávne. Jeho myšlienkový sled spočíva v permanentnom kladení otázok. Opytovacie vety v jeho (nielen týchto) textoch nie sú však záležitosťou holej rétoriky – sú znakom mnohorakosti, presnejšie povedané, bipolárnosti/multipolárnosti skúmanej problematiky. Opytovacími vetami sa končia aj tri posledné odseky tejto úvodnej kapitoly.

V prvej časti, Kultúrna identita v prchajúcej tradícii, sú texty prevažne zamerané na národnú, ale nie iba slovenskú problematiku. Michal Babiak svoj výklad takrečeno buduje na pojme limesu, ktorý sa mnohorako prejavil v dejinách ľudstva. V prvom texte tejto časti, Stráca umenie svoju tradičnú auru?, sa stretneme s nahustenou problematikou variantov vzťahov medzi umením a politikou, ilustrovanou príkladmi od antického Grécka cez svetových mysliteľov a umelcov až k niektorým slovenským a dolnozemským súvislostiam. Každá kapitola tejto časti je hodna osobitnej pozornosti; bez nároku na dôkladnú interpretáciu upozorňujeme na zásadný význam kapitoly Tradícia slovenského dolnozemského luteranizmu ako znak identity. Nejde tu o prehľad cirkevného života dolnozemských Slovákov, hoci aj to je v nej prítomné v podobe stručnej historickej perspektívy. Problematika evanjelickej cirkvi na Dolnej zemi je znalecky zapojená do podstaty a podoby Lutherovej cirkevnej reformy, ktorá je pars pro toto obsiahnutá vo veršoch hymnickej piesne Hrad prepevný je Pán Boh náš.

Druhá časť, Identita je bytie a tradícia je existencia literatúry, obsahuje texty zamerané na literatúru a spisovateľov. Po všeobecne teoretickej kapitole Bytie a existencia literatúry nasledujú kapitoly o jednotlivých autoroch, na prvý pohľad nesúrodých: Juraj Rohoň, Ján Kollár, Pavel Mučaji, Ondrej Štefanko, Zdenka Valentová Belićová. Babiakov vedecký záujem o literatúru aj širšie o kultúru dolnozemských Slovákov je očividný aj v predchádzajúcich knihách, takže do tejto mozaiky zapadajú aj autori, o ktorých píše v tejto knihe. Babiakove názory na túto literatúru sú však vždy svojrázne. To, čo je (a iste aj bude) jeho poznávacím a axiologickým znamienkom, je odvaha v prekračovaní a posúvaní hraníc, limesu v jeho terminológii, odvaha privádzať dolnozemský literárny svet do celonárodných, dá sa vlastne povedať, aj do svetových súvislostí. O prevažnej časti uvedených autorov písali aj iní bádatelia, ktorých náhľady Babiak pozná a podľa potreby aj uvádza, ale jeho pohľad je vždy osobitý. Možno povedať, že tieto jeho štúdie sú názornou ilustráciou ústredných pojmov, identity a tradície, čo sa dá sledovať už v ich tituloch: Juraj Rohoň medzi klasicistickou a romantickou identitou, Tradícia biblického kódu v poézii Ondreja Štefanka, Apolónsky a dionýzovský pól v poézii Pavla Mučajiho, Problematizácia tradície a identity v poézii Zdenky Valentovej Belićovej. S osobitným nadchnutím písal esej Básnická inšpirácia a jej žriedla, v ktorej uvažuje o téme smrti v básnických výpovediach.

Tretia časť knihy (Aká je identita za maskou divadelnej tradície?) je venovaná dráme a divadlu. Na začiatku svojho vedeckého pôsobenia Michal Babiak so zanietením sledoval drámu a divadlo, až húževnato sa usiloval o rehabilitáciu dramatickej tvorby autorov z Dolnej zeme (Jozef Podhradský, Vladimír Hurban Vladimírov). Kapitoly o dráme a divadle sú v tejto knihe všeobecnejšie, teoreticky zamerané, čo chápeme ako príspevok do celkovej mozaiky tematiky vo výskumnej činnosti Michala Babiaka.

                                                                         

Michal Babiak: Tradícia bez identity

Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2019