Van Stiphout - Ľubomír Feldek - Závan iného sveta

Závan iného sveta

Závan iného sveta

Ľubomír Feldek: Van Stiphout

Bratislava, Ex tempore 2005

  V novom vydaní vyšiel Feldekov román Van Stiphout; ako šiesty zväzok Vybraných spisov Ľubomíra Feldeka a Oľgy Feldekovej. Do prvého vydania (1980) zasahovala cenzúra, a tak druhé vydanie je rozšírené aj o tieto zásahy (našli sa v maďarskom preklade románu), hoci nie v plnom rozsahu. Autor zároveň pripísal do textu kratšiu výhľadovú časť. Vydanie je doplnené o Feldekove básne, ktoré súvisia s tematikou románu, najmä s väznením a smrťou Feldekovho otca.

  Všetky zmeny sa podrobne uvádzajú v doslove Ivana Panenku, a ten je zároveň vydavateľom Van Stiphouta. Doslov má výrečný názov: Van Stiphout – outsiderský smiech cez slzy a Panenka v ňom objasňuje všetky peripetie, ktorými Feldekov rukopis prešiel i Feldeko­ve osudy v 50. a 60. rokoch, z ktorých časť našla miesto v dotyčnom románe. V závere Ivan Panenka hodnotí Feldekov román a hodnotenie mu vychodí veľmi vysoko: „jedno z najlepších prozaických diel slovenskej literatúry“.

  Hneď na začiatok treba povedať, že román je založený na konkrétnom autorskom zážitku, že sa zrodil z konkrétnej autorovej skúsenosti a že práve túto skúsenosť autor prozaicky stvárnil. Hlavné postavy René a Van Stiphout (alúzia na Bajzu) majú svoje prototypy – sú nimi Ľubomír Feldek a Ján Johanides, ktorí sa v hlbokom socializme (prelom 50. a 60. rokov) dostali na určitý čas do fabriky na televízory v Nižnej na Orave. Ako sa tam ocitli, je známe a rozvádza sa to aj v Panenkovom doslove. Aký to malo zmysel (či nezmysel)? Tu by nám mohol pomôcť Bajza a jeho výchovný román. Aj v tomto prípade išlo o výchovu či prevýchovu. Ako Bajza – ovplyvnený osvietenskými ideami – veril, že človeka možno (aj cez literatúru) vzdelávať, mravne naň pôsobiť a tak ho vychovávať, i vedúca sila našej spoločnosti (KSS) verila, že človek sa môže zmeniť, ak sa ocitne v správnom prostredí a nasiakne správnymi ideami. To správne prostredie bolo prostredie výroby. Tam sa kovali nové charaktery, tam sa rodil „nový človek“. Literatúra mala tomuto procesu tiež pomáhať. Verilo sa – nemožno to inak nazvať – že literárne dielo bolo jedným z významných nástrojov na žiaduce zmeny ľudského charakteru. Tu sa dostávame k jednému literárnemu žánru, ktorý sa v 50. rokoch forsíroval a ktorý mal najviac možností nielen zmeniť človeka, ale ho aj „vyrobiť“.

  Feldekov román je románom z výroby, ale nespĺňa ideové kritériá výrobného románu. Je to do značnej miery heretický výrobný román, či presnejšie: antivýrobný román. Pravda, koncom 70. rokov bol už tento žáner neaktuálny, a ak sa niekto odhodlal písať o výrobnej praxi (vecný štýl románu Van Stiphout ho posúva kdesi do blízkosti „správy o pobyte“, no má nezanedbateľnú vnútornú dynamiku), tak musel byť kritický. Kritický a ironický (i sebaironický) je aj román Van Stiphout. Hoci sa v ňom veľa hovorí o výrobe, primárne o ňu nejde. Ide o dvoch našich hrdinov, Reného a Van Stiphouta, o ich skúsenosti a zážitky; i také, ktoré nemajú s výrobou veľa spoločného. Obaja sú predovšetkým tvoriví ľudia, René je básnik, Van Stiphout je prozaik (a maliar) a v tejto tvorivej praxi pokračujú aj vo fabrike. René je redaktorom závodného časopisu a z väčšej časti aj jeho autorom, Van Stiphout má písať závodnú kroniku a zároveň robí „fiktívneho“ závodného psychológa. Na Van Stiphouta sa v románe viažu komické situácie. Obaja sú mladí, obaja si hľadajú citové väzby, aj ich nachádzajú (René natrvalo, ale veľmi sa autor o tom, na škodu veci, nerozpisuje), aj strácajú (Van Stiphout). V živote Reného dlhodobo pôsobí trauma z otcovho uväznenia a tento otrasný zážitok, odkazujúci na 50. roky a početné politické procesy, dramatizuje plochosť výrobnej praxe, ba je v priamom protiklade s dobovým „výrobným“ optimizmom. Tam sa Feldekova kritika dotýka hĺbkových štruktúr komunistického režimu (čo vybadala aj cenzúra), ktorý chcel vychovávať a prevychovávať, ale najmä ničil charaktery a životy.

  Nedá sa povedať, že prax v nižnianskej Tesle nedala Renému nič; dotkla sa aj jeho poézie. Ale vzhľadom na tento román treba vari otázku obrátiť a spýtať sa, čo zanechali tomuto závodu naši dvaja hrdinovia? Myslím, že je to legitímna otázka. Určite tam vniesli kus skutočného života, bol to závan iného sveta, tvorivejšieho, slobodnejšieho, nezošnurovaného režimovým reglementom. Najmä Van Stiphout, ktorého Feldek vykreslil veľmi presne (i názov románu naznačuje, že je to autorova pocta práve jemu), sa pohyboval v závode ako na krídlach a sklonom k anarchii i nesystémovosťou a hektickosťou sa ocital v priamom protiklade k otrockej pásovej výrobe, naháňajúcej plán a nedbajúcej na človeka. Ľudský faktor kontra bezduchý systém. Hmatateľnou pamiatkou, ktorá po oboch našich hrdinoch v závode ostala, bol Van Stiphoutov obraz, domaľovaný Reném, symbolizujúci to, o čom sme hovorili vyššie. Odtlačok ducha, ktorý obaja do fabriky vniesli a ktorý možno zanechal stopu vo vedomí kolektívu, s ktorým prišli do styku.

Vladimír Petrík