Recenzia
20.03.2008

Vanilka - Viera Prokešová

Viera Prokešová: Vanilka

Bratislava, Petrus 2007

Viera Prokešová je autorka, ktorá má už dlhší čas v našej lyrike svoje pevné miesto. Sympatické je, že nie je typom poetky, čo pociťuje potrebu pripomínať sa novou knihou v takmer pravidelných intervaloch, evidentne jej skôr záleží na tom, aby každá jej zbierka predstavovala (predovšetkým pre ňu samu) – vyzretú a v zásadných veciach nespochybniteľnú kvalitu. Nepíše básne „do počtu“, ale z vnútornej potreby vypovedať umeleckým slovom to, čo sa inak vyjadriť nedá. Náročný prístup k tvorbe nepochybne prináša pozitívne výsledky. 

Jej najnovšia zbierka má jednoduchý, ale poetický a účinný názov – Vanilka. Účinný je preto, lebo o tematickom zameraní knihy veľa neprezrádza, ponecháva si isté tajomstvo, vonkoncom nie je bombastický, ale na druhej strane – keďže odkazuje k jemnej,  no charakteristickej vôni a chuti,  aká patrí ku chvíľam pohody –  vyvoláva očakávanie krehkosti, nehy, harmónie. Už z predchádzajúcej autorkinej tvorby  vieme, že uvedené tri charakterizujúce substantíva pre jej poéziu nepochybne platia. A som presvedčený, že platia aj pre posudzovanú zbierku – veď Viera Prokešová napokon svoju poetiku, ktorej dôveruje, nijako podstatne nemení. Žiada sa mi však ešte povedať, že ak sú jej básne harmonické či prinajmenšom harmonizujúce, vonkoncom to neznamená, že by v sebe neniesli aj  istú mieru vnútorného napätie, dramatickosti.

Básne vo Vanilke sú výsostne subjektívnou, intímnou, miestami až sebaodhaľujúcou lyrikou. Vyznačujú sa vysokou mierou stotožnenia lyrického subjektu s autorským, čím vyvolávajú dojem autentickosti a skutočne prežitého. Popri prežívaní je však pre Prokešovej tvorivú metódu rovnako dôležitá aj schopnosť pozorovať (najmä detaily) a uzrieť vo všedných veciach čosi nezvyčajné, niekedy len prchavý okamih zvláštnosti a krásy. Objektom pozorovania je predovšetkým predmetný svet a prírodné javy, zriedkavejšie iný človek či ľudia – a je to práve momentálny duševný stav, ktorý umožňuje vidieť veci inak ako všedne. Stvárňujúcim princípom väčšiny básní je skutočnosť, že lyrické opisy vonkajšej reality sú nástrojom na vyjadrenie „vnútorného bytia“. 

Na ilustrovanie uvedeného spôsobu písania poézie (ktorý, samozrejme, nie je Prokešovej objavom, no dokáže ho rozvíjať naozaj svojsky) odcitujem úvodnú báseň Čosi ti chýba: „Čosi ti chýba, / odmietaš živé kvety, kontúry nábytku / vystupujú z prítmia / a zostáva cesta, ktorú skôr / prestojíš, ako prejdeš, v byte / nič sa nehýbe, mlčí / televízor, hladina hudby / praskla, / tak aj tvoj pohyb je / väčšmi do seba, ale pozor, / záclona sa pohla, akoby / dýchla“ (s. 9). Tento text je zaujímavý hneď z niekoľkých hľadísk.1) Potvrdzuje, že autorkine lyrické opisy sú kvalitné a sugestívne. 2) Ukazuje, akým spôsobom je predmetný svet „prepojený“ so stavom duše lyrickej hrdinky. 3) Možno si na ňom všimnúť, ako efektne Prokešová dokáže lyrickú komunikačnú situáciu zdynamizovať; od verša k veršu vyvolávať v čitateľovi isté očakávanie, a to prostredníctvom myšlienkovo-veršových presahov. 4) Samotný názov vyjadruje základné pocitové východisko celej zbierky.

Vanilka vyjadruje okamihy smútku, osamelosti, opustenosti, stavy istého citového nedostatku, jemné záchvevy nostalgiou zasiahnutej duše. Vypovedá pritom nepateticky, bez prázdnych slov, a presvedčivo. Väčšina básní je krátkych, ich rozsah sa pohybuje okolo desiatich – dvanástich veršov. Je pozoruhodné ako málo slov stačí poetke na vytvorenie kvalitnej básne. Ukázať to možno na básni Doširoka, najkratšej v celej zbierke: „Izba tmavne a doširoka / vinie sa čínska ruža, / hlboké listy sa krútia ako / mašľa, zväzujú tmu, hustnú ako vlasy / nad neidentifikovanou tvárou.“  Nekomplikovaný, ale pútavý lyrický opis tu sám osebe pôsobí esteticky, avšak záverečný verš, v ktorom do priestoru s atmosférou šera a pokoja (je akoby zátiším) vstupuje „ľudský faktor“, obohacuje text o nový rozmer. Za „neidentifikovanou tvárou“ sa ukrýva predstava straty vlastného ja, vlastnej totožnosti vo vlastných očiach, a to je už pre človeka situácia nejednoduchá, ba priam krízová. Báseň sa tak z čírej impresie mení na lyrickú výpoveď o psychickom stave. Formálne, syntakticky sú Prokešovej básne vždy uzavreté, končia sa bodkou, avšak významovo zostávajú otvorené, pretože nevypovedajú o príčinách smútku či pocitu neistoty. Naznačujú, umožňujú čosi tušiť, poskytujú priestor na domýšľanie.

Melanchólia a ľahká skepsa sa vinú celou zbierkou. Ak som na jednej strane hovoril o harmónii a na druhej strane o napätí, dramatickosti či kríze, môže sa to javiť ako protirečenie. Z Prokešovej nepatetickej lyriky však cítime, že aj neradostné chvíle chápe ako prirodzenú súčasť života, ba niekedy aj ako jeho obohatenie. Je to poézia vyvierajúca zo skutočného, autentického bytia.

                                                                             Igor Hochel