Recenzia
04.10.2004

Variácie pekla

Bratislava, Slovenský spisovateľ 1998

Milan Čarňanský debutoval pred rokom zaujímavou novelou V spleti ciest. Ešte sa v čitateľskom a kritickom vedomí nestihla ,,stráviť" a už je na svete žánrovo aj ideovo čerstvá knižka Zberateľ. Pozostáva z piatich neveľkých poviedok, piatich pokusov o premenlivý náhľad na realitu, resp. piatich pokusov vymodelovať svojbytnú realitu, ktorá sa nekompromisne odvíja i vyúsťuje do zlomového okamihu života každého z nás – do smrti. Prozatérska skutočnosť je miestami tak zarážajúca, absurdná, chaotická, že provokuje k otázke: Na ktorej strane smrti teraz vlastne sme? Provokuje aj k iným inšpirujúcim otázkam, týkajúcich sa nedopovedaných nadčasových problémov, ale aj problémov súčasnosti.

V každej poviedke je prítomnosť smrti dôležitým prvkom kreovaným na rôznych úrovniach (motivácia, kompozícia, výstavba...). Postavy sú ňou určované: priamo a dobrovoľne k nej smerujú (Na moste, Zberateľ), sprevádza ich, no zanovito ju popierajú (Matka, Zima v horách), prípadne sú ňou charakterovo a psychicky poznačené (Pekný život). Smrť sa  stáva myšlienkovým stredom rozprávania -- existencia sa v jej blízkosti pravdivo odhalí.

O pravdivé odhaľovanie existencie sa usiloval existencializmus, a ten je, zdá sa, Čarňanskému veľmi sympatický, veď nezriedka text korešponduje s nasledujúcou citáciou: ,,Nebol nič hoden ten môj život, lebo sa končil." (J.-P. Sartre: Múr), pretože pochybnosť o sebe a imperatív v konaní a v zhodnotení svojich činov sú dominujúcou filozofickou líniou poviedok. Nečudo, že ich prevažnú časť napĺňa fabulovanie osudov jednotlivých postáv (spomienky, reminiscencie), ktoré v sujete ľahkým kombinovaním vytvoria atmosféru napätia ako základu dynamiky a pútavosti. Napríklad: poviedka Na moste je iba prerozprávaním životných udalostí dvoch ľudí.

Táto tendencia sa formálne prejavuje uprednostňovaním dialógov a monológov, ak k tomu prirátame statický, nemenný priestor poviedok, postupnosť, zápletku, rozuzlenie -- to sú napospol indície, vedúce k dramatickosti, a poviedky sa v tomto svetle javia ako jednoaktovky. Táto črta ho spríbuzňuje napr. s Karvašom, ale Čarňanský je celkovo hlboko vkorenený do slovenskej literárnej tradície bez špecifického príklonu k zreteľnému štýlu, smeru, skupine... Silne tu rezonuje antagonizmus realizmu a moderny, vyskytnú sa prvky tradicionalizmu (dedina, rodina), ale aj postmoderny (rezignácia, dezilúzia). Samozrejme, že nechcem všetko rozmieňať na drobné, ani sa to nedá -- v istom bode reflexie epický rozmer donúti zastaviť prúd úvah a uvedomiť si, že tu sa začína Čarňanský, ktorý zosúladí použité prvky tak, aby vyniklo jeho autorstvo.

Najprv rozsiahly debut a teraz pravý opak -- stručné, hutné poviedky. Podľa môjho skromného uváženia sa druhá poloha vydarila lepšie. V debute mi doslova prekážalo násilné ,,ťahanie" deja vkladaním nových postáv a náhod, v Zberateľovi sa toho už Čarňanský vyvaroval, lebo mu to nedovolil kratší útvar. Mohol sa sústredenejšie venovať detailom a pozornejšie cizelovať významové odtienky. Tento posun je výrazný a v konečnom dôsledku optimistický. Dobré čítanie.

Radoslav Matejov