Vyhľadávanie
Niektoré knihy znamenajú viac pre autorov než čitateľov.
Patrí k nim aj voľne, až asociatívne komponovaná novela Ivany Komanickej Pre teba sa postavím proti sebe? Dielo je to naliehavé, no zároveň dosť neurčité, prehovárajúce najmä k zasväteným. Asi by malo ísť o vnútorný príbeh rozprávačkinej premeny inscenovanej ako iniciácia, prechod „bránami“, ktorými tu sú jednotlivé kapitoly knihy. Spúšťačom pohybu je osudový muž, akýsi guru či zasvätiteľ, resp. protagonistkin vzťah k nemu, vzťah k učiteľovi v najširšom slova zmysle, teda aj učiteľovi života, vnímania, prežívania atď. Rozprávajúca je jednou z tých, ktoré sa zásluhou hlavnej mužskej postavy „silne dotkli života“ (s. 94). Dianie je zasadené do akéhosi spoločenstva vyvolených s vlastným jazykom a rituálmi, do komunity Klubu, kde sa mnohé z bežného stáva zázračným, medzi umelcov a intelektuálov, do literárne povedomého prostredia, cez ktoré v rozprávaní ožíva dávny bohémsky mýtus sebahľadania. Motívom vzťahu ženy k mužovi-učiteľovi, ale aj spomenutým bohémskym oparom pripomenie Komanickej novela pred pár rokmi vydanú knihu Zuzany Piussi Láska je sliepka – ale touto povrchovou zhodou podobnosť, našťastie, končí.
Napriek fragmentárnosti a významovej vágnosti rozprávania nie je ťažké identifikovať základné myšlienkové a s nimi úzko prepojené žánrovo-typologické rámce diela. Postava „zasvätiteľa“, opakovane sa vynárajúce motívy túžby, pohybu, cesty, prechodu, premeny a pod., poňatie jednotlivých kapitol ako „brán“ – tým všetkým sa kniha približuje k vývojovému románu a asi najviac k jeho typologickej modifikácii, románu iniciačnému. Nie je ním celkom, pričom v tejto súvislosti je „nerománový“ rozsah tou menej podstatnou vecou. Dôležitejší je vzťah medzi dvomi prvkami, ktoré sú pre tento typ prózy zakladajúce – medzi subjektom (ja, Ja, ja – ja – ja) a svetom (okolím, prostredím, spoločnosťou). To prvé dominuje, to druhé dostane slovo iba vo vedľajšej a pritom najpôsobivejšej línii diela, kde vystúpi spoločenské pozadie rozprávania v obraze beznádejného, vnútorne zničujúceho boja protagonistkinho otca s nadosobnými mechanizmami štátneho kapitalizmu.
Rozprávanie má podobu spomienky vedenej z dosť veľkého časového odstupu („Zopakujem túto vetu o dvadsať rokov neskôr, pred obrazom Caravaggia, keď ma zaplaví ničím neohraničené svetlo“, s. 101), no neskladá sa do celistvého, kontinuitného, jasne zavŕšeného príbehu, ktorý by minulé definitívne oddelil od prítomného. Pre vedomie rozprávajúcej je to všetko ešte stále živé a takým to má aj ostať. Svoje rozpamätávanie preto neorganizuje príbehovo, spôsobom, ktorý zo svojej podstaty veci uzatvára (začiatok, stred a koniec), ale asociatívne, v snahe zachytiť a vyloviť útržky slov, záblesky výjavov z nekonečne širokého prúdu diania, ktorý sa bez oddychu valí z minulosti do budúcnosti. Spôsob, akým sa tu pristupuje k minulosti, je ako osobné spomínanie pre seba legitímny a vo vzťahu rozprávačky či autorky k sebe samej aj sympaticky poctivý. Zvolený princíp umožňuje vyhnúť sa viacerým klišé, ktoré sprevádzajú pamäťovú literatúru a pamäťové výkony vôbec, napríklad tendencii rozprávajúceho zaokrúhliť minulosť do príbehu (prípadne rovno ju do nejakej príbehovej mustry napchať), a tým sa dodatočne prikrášliť či legitimizovať. Postoj k vlastnej minulosti je vecou osobnou, môžeme sa s ním stotožniť alebo sa rozhodnúť pre iný. Vo vzťahu k dielu – a tu sa už otázkou „čo môže znamenať pre iných“ dostávame k literatúre – je iba určitým východiskom. O tom, ako presvedčivo sa uplatní, rozhodujú aj ďalšie faktory. Tým najproblematickejším je v Komanickej próze jazyk.
Svet tejto knihy – a v ňom hlavná postava predovšetkým – sa rodí z jazyka intenzívneho sebaprežívania. Hlas, ktorý sa nám prihovára, miestami viac pripomína básnické Ja než epického rozprávača. Nad rozprávaním sa vznáša lyrizujúci opar, hmla, ktorá znejasňuje významy, no nevytvára osobitú snovú atmosféru – ani vtedy nie, keď sa hrdinke sníva. Na ceste k sebe a do svojej minulosti musí rozprávačka okrem lyrického naladenia prekonať aj nástrahy intelektuálno-literátskeho diskurzu. U Komanickej sa skladá z množstva veľkých a významovo preťažených slov typu „život“ či „svet“. Objavujú sa a následne miznú s neobyčajnou ľahkosťou bez toho, aby sa stali iným než štandardnou, pre isté prostredie typickou komunikačnou vatou („Do rúk sa mi dostal svet“, s. 62 – a iba na tej istej strane sa okrem sveta nachádzajú aj „cesta“, „spravodlivosť“, „čas“, „dejiny“, „história“, „vedomie“). Niekedy je veľmi ťažké odlíšiť „zaumnosť“ od nešikovnosti a určiť, kto s kým cvičí, či rozprávajúca s jazykom alebo jazyk s ňou: „Krátko na to sa Lúskač začal rozpadávať do svojich latentných historických podôb a tie predlohy boli sedimentáciou času také príťažlivé a napriek odstupu od histórie také blízke, že som bola presvedčená o tom, že práve toto je jedna z málo skutočne dôležitých úloh histórie“ (s. 62). Zrejmá je snaha zaujať každou vetou, no výsledok je väčšinou kŕčovitý. Čo má byť pôsobivo nové, je často len bizarné: „Nedokázala som prestať myslieť na jej nohy odložené vedľa tela tak ako jej úsudok“ (s. 94). Pre knihu ako celok je charakteristická akási približná slovenčina: že niekto „vie písať“ neznamená, že všetko, čo napíše, musí byť pôsobivé a funkčné, no táto schopnosť mu umožňuje ručiť za napísané – vie, čo robí. Absencia jazykovej zručnosti, teda aj rutiny, prvotná a celkom sympatická habkavosť, ktorá je u Komanickej najnápadnejšia na úrovni pomenovania a vety, môže viesť k prekvapivým, neošúchaným nálezom, ale aj do prázdna, keď štylistická topornosť len zakrýva východiskovú banalitu vypovedaného. Iným prípadom sú pasáže významovo zrejmé, banálne na prvý pohľad („Keď sa rozvidnelo, nechalo som do seba vstúpiť svetlo“, s. 94). Akoby autorka postupovala metódou pokus – omyl. Pripomína mi to inú nelacnú knihu spred niekoľkých rokov, Juhásov Novoročný výstup na Jaseninu, podobne jazykovo neistú, oscilujúcu medzi inováciou a nešikovnosťou. Komanickej rozprávanie je posadené „o oktávu vyššie“, osciluje medzi vážnosťou a ešte väčšou vážnosťou, pátosom. Rozprávačka ani na chvíľu nespochybňuje svoju výpoveď, neprepne do iného „registra“. Celé je to nesporne naliehavé, no zároveň – napriek neveľkému rozsahu diela – monotónne. Podobnú skúsenosť som mal s poslednou knihou Ivany Dobrakovovej.
Kniha Ivany Komanickej je nesporne úprimným svedectvom o tom, že hrdinka niečo prežila. Nedáva však čitateľovi možnosť, aby to zažil spolu s ňou. Napokon mu uniká aj odpoveď na základnú otázku takto nastaveného rozprávania. Nedozvie sa, či a v čom sa protagonistka zmenila, kam došla na svojej ceste dvanástimi „bránami“ (kapitolami) knihy. Tá zdieľa opakujúci sa problém ja-písania, ktoré sa často vyčerpá nastolením subjektu v nádeji, že už samotný tento akt prinesie niečo, čo by malo byť hodné zvláštnej pozornosti.
