„Vďaka cestám za návraty“

Graficky nenápadné rozčlenenie zbierky Petra Repku na dve časti má svoje vnútorné opodstatnenie. Sémantiku jednej časti od druhej by nebolo dobré oddeliť – majú svoju nadväznosť. Kapitola (celok) s názvom Spev obsahuje básne s názvami z oblasti hudby, sú usporiadané dômyselne – od Ladenia, Prelúdia cez jednotlivé hudobné tempá (voľné, živé, mierne rýchle, pomalé, vážne, dôstojné, bolestné, nepravidelné, meniace rýchlosť) až po veľkonočný chválospev a hymnus na počesť Matky Božej (Akathistos), ktorý má litanickú formu.

„Ako sa začína báseň? Asi neodolateľným obrazom, spojením nesúvisiacich slov, pojmov, ich znovuzosúvzťažnením. Báseň sa nevymýšľa, ale objavuje. [...] vzniká z niečoho, čo ešte nebolo. Ak nie z ničoho, tak aspoň zo zjavenia.“ Takto sa vyjadril Peter Repka v jednom rozhovore. V Speve sú totiž jeho verše, myšlienky nahromadené zdanlivo bez systému. Zábermi mysle poprechodí dejiny i svet, Bibliu i každodenný život, hudbu a prostotu, prírodu, človeka – jeho letoru, jeho putovanie dňami i rokmi. Sporadicky je prítomné aj spomínanie na detstvo, domov a rodičov. A zrazu zistíme vo veršoch bez rýmov („Rýmovanie mi nechutilo. Pripomínalo mi lúštenie krížoviek...“ – z rozhovoru), že Repka mapuje, čo všetko ľudstvo na svojej ceste zažívalo a zažíva. Za tým napohľad „všedným“ je prítomné to biblické a na ňom stavia svoje reflexie („Neposlušne som žil / v darovanom / Kľúč máš dvere hľadáš“, s. 32). V pozadí mapovania biblických podobenstiev s postupujúcimi dejinami je aj protiklad s krásou pokoja prírody.

Dôležité sú tu i motívy detí – oslava ich narodenia, každého, i toho v Betleheme, ale aj motív detí násilne usmrtených („mená pred plynom si zapamätal / pri baraku závet zakopal / mená detí bez rúk a nôh hľadať // V sprievodoch mlčania / v cestách necestách“, s. 33). To biblické mučenie sa v dejinách opakuje („Úder je úder i od blížneho // Nevinného bičujú živými hadmi / [...] Priateľa a brata katujú“, s. 37). Každý motív z biblického utrpenia – ukrižovania asociuje u lyrického subjektu počínanie, charakter, spôsoby, myslenie človeka od pradávna po dnešok. To takmer neviditeľné prepája zväčša jemnými asociáciami („kto má čas pre seba / pre teba pre mňa/ / Ochladli sme“, s. 40). Je tu aj motív Olivovej hory – v náznakoch, ako symbol udávania a prenasledovania človeka („Utiecť z ostnatých hájov olív / vzdať sa otca matky // Vo viacrozmernom vidieť chrámy väzení / v nesvetle je bozk bozkom pred pohromou// Ak mňa hľadáte ja som to“, s. 34). A súčasník zabudol na podstaty, nepozná ich, „zmizli posolstvá [...] zmizli slová nebolo adresátov / [...] Sotva počuť padajúci slák / v tresku slákov“ (s. 46). Žije iný, moderný, virtuálny svet, vznikajú nepokoje, nenávisť, vojny („Ulica sa potuluje bez ľudí / [...] nastal súboj s lakťami [...] Opľúvali sa zle bude / v chráme bez slov“, s. 47). Silný je motív o takých, ktorí nepočujú a nevidia. Azda iba v ťažobe, v nebezpečenstve, v trápení si človek pomyslí na to prazákladné („Ak je život správny / anjel strážny / odpočíva“, s. 55).

Druhá časť tejto básnickej knihy má označenie Že-lez-ni-ce IV. Je v podstate pokračovaním či zavŕšením rozsiahleho cyklu (Že-lez-ni-ce, 1992, v preklade autorovej manželky Angely vyšli aj v nemčine a niektoré časti boli zhudobnené; Priateľka púšť, 1996; Karneval v kláštore, 2002; Relikvie anjelov, 2006). Už v grafickom stvárnení názvu cyklu nájdeme sémantický princíp celej časti a môžeme si aj pripomenúť autorovo vtipné vyjadrenie: „Trpezlivosť pri písaní Že-lez-níc som zdedil po mame.“ (poznámka: mama háčkovala záclony; z rozhovoru).

„Obraz nebol / spokojný s pozorovateľom“ (s. 74). Z danej myšlienky možno odvodiť zmysel tejto druhej časti knihy. Autor ukazuje svet akoby naopak, hodnotovo naruby, lebo svetu vládne mamona a nie duchovno. Spustil sa, častejšie sa objavujú prehrešky či hriechy proti etike či Desatoru. Aj viera, jej symboly sa premenili na obchod. „Jazyk je rozštiepený na dobro a zlo“ (s. 70). Súčasný človek si akosi neuvedomuje, ako on sám, jeho okolie, živé i umelo vytvorené gniavi jeho dušu („Strácame sa, ako sme sa roky strácali, / (ne)správne prepájali, pripájali“, s. 75). Človek skĺzol na nesprávnu cestu, nechce poznať návrh na záchranu. Vo veršoch nájdeme „ponášky“ na biblické texty (vo forme, melódie reči), asociácie, predstavy vnímania reálnej skutočnosti sa prelínajú s vypovedaným i s tým, čo je len náznakovito alebo metonymicky stvárnené.

Čo je v Repkových Že-lez-ni-ciach dôležité – to je motív cesty, neustále plný nostalgie, bolesti, strachu, smútku, ale v krásnom prírodnom ráme. Že-lez-ni-ce sú ako cesty životom so zastávkami – stanicami, možno na nich zažiť, prežiť a vidieť všeličo, ale príde čas, keď „stanica, v ktorej čakáte, / už nie je“ (s. 91). „Ku koncu ešte lovia zlato / z oleja v džbáne, / aby nakúpili petrolej. // Ale lampa čoskoro zhasne / a slovo sa stane srdcom“ (s. 90).

Z Repkovej poézie máme zákonite dojem mnohosti v sémantike i vo forme a cítime, že za tým dojmom je ešte niečo navyše, k čomu sa dostaneme nie iba vnímaním zaujímavých, nezvyklých obrazov, ale musíme sa ponoriť do vertikality básnikových myšlienok. „Vyspieval som sa v uzavretých baniach, / v priestoroch na opakovanie sa zvukov. / V temnote sme nevedeli, čo ťažíme a čo ťaží nás“ (s. 72). Čo teda zanechá jedna generácia nasledujúcej? „Poézia, rovnako ako viera, je obdivuhodný druh nevedeckého poznania. Pomáha nám k okamihom, ktoré nás presahujú. Možno teda naozaj chcem poéziou chváliť Boha: Poézia činu a čin poézie má poľudšťovať svet. Pre mňa to platí dodnes“ (z rozhovoru s Radoslavom Tomášom).

Problematike – témam i motívom tejto básnickej zbierky Petra Repku sú prispôsobené aj ilustrácie. Ide o jemne štylizované umelecké fotografie Petra Župníka, ktoré predstavujú časti artefaktov a detaily prináležiace do sakrálneho prostredia Chrámu svätého Jakuba v Levoči, odkiaľ tento „najpoetickejší autor novej vlny slovenskej fotografie“ pochádza. Je preto len prirodzené, že na fotografiách stvárnil časti výtvorov slávneho gotického rezbára Majstra Pavla z Levoče, ktorý Župníka, tohto európskeho umelca, vždy fascinoval.

Spev Petra Repku je teda jednou z takých kníh, kde sa sémanticky vzácne a prirodzene spája umenie slova s umením výtvarným.