Vyhľadávanie
Najnovší literárny počin Ivany Dobrakovovej Matky a kamionisti by sa pokojne dal premenovať na „Päť rozhnevaných žien“. Na prvý pohľad by sa mohlo súčasnému čitateľovi, ktorý je ako-tak oboznámený s predošlou tvorbou autorky, zdať, že sa Dobrakovová zotrvačne točí v identickom kruhu – téma intímnych rodinných či ľúbostných vzťahov v jej debute Prvá smrť v rodine (2009), problematizácia materstva v zbierke poviedok Toxo (2013), otázka šialenstva a „normálnosti“ v románe Bellevue (2010). Na druhý pohľad sa však práve jej aktuálny titul zdá byť prirodzenou súčasťou z hľadiska súčasného širšieho kultúrneho meradla.
Dobrakovovej próza pozostáva z piatich príbehov – dvoch Talianok a troch Sloveniek. Svetlana sa spomínaním vracia do svojho detstva, ktoré bolo silno poznačené nefunkčným manželstvom, resp. až totálnym odcudzením matky a otca – či už fyzickým (život matky v Bratislave a otca „na maďaroch“) alebo psychickým (stále sa zhoršujúci mentálny stav rodiča končiaceho v blázinci). Ivana poberajúca invalidný dôchodok žije s extrémne starostlivou matkou. Jej každodenné aktuálne prežívanie (starostlivosť o izbové rastliny, maľovanie malých figúrok) sa prekrýva s bolestným rozpomínaním na školské časy, kedy väčšinu času trávila v stajniach s koňmi. Olívia, učiteľka angličtiny na gymnáziu, prežíva rozpad svojho manželstva. Lara (na materskej dovolenke s dvoma synmi) sa zase nachádza v štádiu, kedy je jej postoj k partnerovi a „manželskej inštitúcii“ absolútne laxný. Študentka Veronika blúdi po sociálnych sieťach. Na francúzskom čete spoznáva neznámych mužov, s ktorými nadobúda nezáväzné virtuálne partnerstvá. Prózy sú tak písané z rôznych perspektív hrdiniek cez polohu (ex)manželky, matky či dcéry, čím kniha a jej príbehy nie sú pomyselne zaseknuté len v jednom hľadisku.
Pokiaľ by sme mali nájsť dominantný moment, ktorý by mohol zastrešiť Dobrakovovej poviedky v knihe Matky a kamionisti, bolo by to isté tiché narúšanie spoločenského dekóra, s čím úzko súvisí aj ambícia stvárniť to, čo sa deje „pod povrchom“. Týmto tónom sa môže približovať k prózam Liane Moriarty (Veľké malé tajomstvá) či Gillian Flynn (Stratené dievča, Ostré predmety). Je potrebné však jedným dychom dodať, že zatiaľ čo u spomínaných autoriek vidieť moment, kedy ženy prekračujú hranicu tichej frustrácie a fyzicky manifestujú istým spôsobom svoju nespokojnosť, u Dobrakovovej hrdinky stále ostávajú pripútané na reťazi. Výnimku v tomto prípade môže predstavovať jedine postava Ivany, ktorá (pozor, spoiler!) v puberte zabila koňa, a tým sa spustili jej psychické problémy.
Príznačné je tu tak tlmené emočné bublanie pod pokojnou ženskou fasádou: „to jediné zachraňuje naše spolužitie. Takmer trvalá neprítomnosť toho druhého. Keby sa tu vyskytoval, už dávno by som si to hodila“ (s. 108), „manžel žije pre to, aby ma mohol buzerovať, najradšej si sadne do kresla pred telku a odtiaľ komentuje. Mňa, všetko, čo robím, ako žijem, o čo sa snažím“ (s. 107), „Trvalo presne šesť mesiacov, než som sa z toho zrútila. Zimu som prečkala. V akejsi hibernácii, či skôr zotrvačnosti. Zrútila som sa až na jar. Koncom semestra. Jedného dňa som mala ísť do školy na skúšku, ale jednoducho som tam už nikdy nešla“ (s. 15). Protagonistky sa síce vo svojom vnútri stavajú proti zaužívaným konvenciám (byť ukážkovou matkou, príkladnou vernou manželkou atď.), spochybňujú a komentujú zaužívané vzorce fungovania spoločnosti a kategorizáciu ženy len do „troch životných úloh“, no navonok tento životný pocit verejne a nahlas neprezentujú. Všetko sa deje skôr v tieni. Virtuálna realita pomáha Veronike nadobudnúť sebavedomie pomocou četovania s neznámymi mužmi-obdivovateľmi. Lara sa cez deň stará o domácnosť, no v noci navštívi svojho milenca. Ivana si začne budovať priateľský vzťah so spisovateľom R cez mailovú komunikáciu.
Všetky tieto načrtnuté „prehrešky“ sa dejú poza chrbát blízkych osôb, či už manžela alebo napríklad matky. Najintenzívnejšie je tento tichý nesúhlas cítiť na dikcii hrdiniek, ktorá môže pripomínať napríklad rozprávačku June Osborne zo seriálovej adaptácie románu Margaret Atwood Príbeh služobníčky. Stupňujúci sa monológ ženských postáv totiž vyúsťuje do miernej vulgarizácie: „Niekedy sa mi smeje, priznaj sa, že to robíš len preto, aby si ťa niekto všimol a obsadil do filmu, aby si sa preslávila. Len fas môže prísť s takýmto nápadom“ (s. 107). Tá tu však nie je samoúčelná, naopak, zapadá do kresby jednotlivých charakterov a ich vnútornej dynamiky.
Plusom knihy je určite snaha organicky zapracovať do próz veľmi aktuálnu problematiku sociálnych sietí či samotnú otázku virtuálnej reality vo vzťahu k realite „offline“: „zisťujem, že mi to ide ľahšie, než by som kedy čakala, zisťujem, že pri písaní mailov R padajú všetky zábrany, dokonca aj vymýšľanie mi ide samo, nemusím si to ani dopredu pripravovať, splietam všetko možné o svojej práci na románe“ (s. 47), „tu, na tomto čete, sa mužom zdá aj krásna, čo sa jej v reálnom živote nikdy nestalo. A nielen nadviazať vzťah, aj zasnúbiť sa je jednoduché, takmer samozrejmé, automatické“ (s. 143). Aj keď sa nerozoberá na celej ploche knihy (poviedka Ivana a Veronika), vkladá prirodzene svoje protagonistky do prostredia post-digitálnej éry, teda do našej aktuálne prežívanej reality, kedy sa stali informačné technológie súčasťou nášho každodenného praktického života. Hrdinky tak konfrontuje so zdanlivými „výhodami“ a komfortom, ktoré prináša četovanie či mejlovanie – tvorba virtuálnej, predstieranej identity, ktorá nemusí zodpovedať reálnemu charakterovému či vizuálnemu obrazu konkrétneho užívateľa, vystupujúceho napríklad na sociálnych sieťach.
Požičanou terminológiou z platformy YouTube – Ivana Dobrakovová sa dostala svojou najnovšou knihou Matky a kamionisti do kultúrnych trendov. Natíska sa však otázka: „Dobre, ale čo s tým?“ Chýba jej totiž iskra, „šťava“. Niečo, čo by ozvláštnilo jej dobre mierený komentár, ktorý je síce blízko k zahraničnej tvorbe čitateľsky a kriticky obľúbených autoriek, no nestíha za nimi pútavosťou príbehov. Niečo, čo neuspokojí len porotcov literárnych cien, ale aj toho recipienta, ktorý je bežne fascinovaný produkciou Netflixu, Hulu či HBO, kde si kradnú jeho sympatie práve dominantné, „jedovaté“ protagonistky. Hlavné hrdinky sú tu tak na škodu spolu so svojimi príbehmi poslušne pripútané a nervózne prešľapujú na jednom mieste. Teraz nám stačí len dúfať, že raz sa im podarí z tej reťaze nadobro odtrhnúť a spôsobiť menšiu pohromu.
Lenka Macsaliová
