V roku 2013, teda 25 rokov po prvom vydaní, pustil Umberto Eco do sveta svojich čitateľov a obdivovateľov revidovanú verziu Foucaultovho kyvadla. Pravda, v mnohých predchádzajúcich vydaniach sa zjavovali drobné úpravy, ako je napokon potrebné, nevyhnutné a celkom legitímne pri akejkoľvek inej knižke. V poslednom vydaní za života autora akoby sa všetky predchádzajúce zmeny a úpravy zliali s jednou zásadnou, rozsiahlou, v každom prípade rozsiahlejšou ako tie predchádzajúce.
Eco umrel 19. februára 2016 a Foucaultovo kyvadlo, teda táto jeho upravená verzia, bola vytlačená, ako sa uvádza v tiráži, vo februári toho istého roku – a nám zostáva iba dúfať, že to bolo pred 19., alebo radšej oveľa, oveľa skôr. Samotnú úpravu urobil autor v roku 2013 a v rozhovore pre denník La Repubblica komentoval tento počin rovnakými slovami, akými označil rovnakú úpravu Mena ruže zopár rokov predtým. „Je to čosi ako veľkonočné upratovanie, čiže nevymeníš byt, jednoducho iba zavoláš maliara, aby zatrel zopár vlhkých machulí na stenách.“ Cieľom tohto „upratovania“ podľa jeho slov bolo upraviť niektoré možno trochu ťažkopádne vyznievajúce dialógy, pri ktorých protagonista rečnil za hranicu únosnosti.
filename.doc
Za najzásadnejšiu zmenu oproti pôvodine označil tú, ktorú urobil v 75. kapitole, kde dlhý výpočet najrozličnejších siekt, slobodomurárskych, falošných, okultistických lóží vznikajúcich v XVII. a XVIII. storočí, teda zoznam, navyše sprevádzaný rokmi vzniku, vložil do úst Casaubona, jedného z troch protagonistov príbehu. Cieľom pôvodnej úpravy bolo vyvolať dojem neprehľadného, totálne zmäteného spletenca, no Eco si po čase uvedomil, že vyvolaný dojem bol až prisilný a pri jeho čítaní mu to trochu „liezlo na nervy“. V Casaubonovom podaní sa táto unavujúca ťažkopádnosť stráca.
Ďalšiu zmenu vyvolal prudký a rýchly rozvoj v oblasti komunikačných techník: zatiaľčo v pôvodnom vydaní označoval Eco Belbove záznamy z počítača výrazom filename, v upravenom vydaní používa označenie .doc. Ako uvádza v spomenutom rozhovore, veľmi mu odľahlo, keď na internete objavil, že už v roku 1984, keď sa celý príbeh odohráva, existoval program označovaný výrazom .doc, takže Belbo si ho mohol pokojne zadovážiť a používať. Z pohľadu prekladateľa (a následného úpravcu v duchu najnovšej a – tri razy žiaľ! – poslednej verzie z pera... teda, z PC autora) nastali významné zmeny aj v citátoch uvádzajúcich jednotlivé kapitoly. Niektoré z nich Eco upravil čiastočne, viaceré vymenil za celkom nové. „Dotklo sa ma toľko nových vecí!“
Eco nanajvýš aktuálny
Na záver uvediem milú epizódku s kioskom na predaj lósov, ktorou do našej súčasnosti plnej konšpirácií prispel Umberto Eco – v roku 1988. Akoby nás chcel... ak nie zachrániť, tak aspoň vystríhať:
„Páni, vyzývam vás, aby ste šli pomerať tamten kiosk. Uvidíte, že dĺžka podesty je 149 centimetrov, čiže stomiliardtina vzdialenosti Zeme od Slnka. Ak zadnú časť vydelíme šírkou okna, čiže 176:56, dostaneme 3,14. Predná výška je 19 decimetrov a toto číslo zodpovedá počtu rokov gréckeho lunárneho cyklu. Súčet výšky dvoch predných a dvoch zadných trámov vyzerá takto: 190*2 + 176*2 = 732, a to je víťazstvo pri Poitiers. Hrúbka podesty je 3,10 centimetra a šírka okenného rámu 8,8 centimetra. Keď za celé čísla dosadíme príslušné písmeno abecedy, dostaneme C10H8, čo je vzorec naftalínu.“
„Fantastické,“ povedal som, „vy ste to preverili?“
„Nie. Urobil to na inom kiosku istý Jean-Pierre Adam. Nazdávam sa, že všetky kiosky s lósmi lotérie majú viac-menej rovnaké rozmery. S číslami môže robiť človek, čo len chce. Ak si napríklad vezmem posvätné číslo 9 a chcem sa dostať k číslu 1314, čo je rok upálenia Jacqua de Molay – dátum drahý každému, kto sa tak ako ja oddane hlási k rytierskej tradícii templárskej – ako to zariadim? Vynásobím ho číslom 146, čo je osudový dátum zániku Kartága. Ako som dospel k tomuto číslu? Vydelil som 1314 dvoma, tromi a tak ďalej, kým som sa nedostal k uspokojujúcemu dátumu. Mohol by som 1314 vydeliť aj 6,28, dvojnásobkom 3,14 a dostal by som 209. No a to je rok, kedy nastúpil na trón Attalos I., kráľa pergamský. Spokojní?“
Stanislav Vallo
