Recenzia
31.01.2012

Veľký dom - Nicole Krauss - Dom plný príbehov

Dom plný príbehov

Bratislava, Artforum 2011
Preklad Oto Havrilla

Vydavateľstvo Artforum vzniklo pred pár rokmi len ako pridružená výroba kníhkupeckej siete, no vydáva čoraz viac kníh. A navyše sú to spravidla veľmi zaujímavé tituly, ktoré majú predpoklady na celé desaťročia ovplyvňovať literárne dianie. Takýto potenciál majú aj romány svetoznámej Američanky Nicole Krauss. Prvé prečítanie jej knihy Veľký dom možno neposkytuje taký vrúcny a hlboký čitateľský zážitok ako autorkin slávny román Dejiny lásky. Ale práve: to je len dojem z prvého čítania. Veľký dom si totiž treba prečítať aspoň dvakrát, aby sa v systéme rozprávania mohli odkryť všetky jeho vnútorné súvislosti a významy. Text románu tvorí viacero príbehových línií, ktoré sú šikovne zakomponované do štyroch hlavných – navzájom takmer nesúvisiacich – narácií. Román sa vyznačuje veľkým napätím, autorka ho udržuje už od prvej vety, veď tá sa začína oslovením „vaša ctihodnosť“. Znamená to, že spovedajúca sa rozprávačka spáchala zločin a teraz stojí pred súdom? Odpoveď na túto otázku, napokon tak ako všetko u Nicole Krauss, nebude jednoznačná a čitateľ ju nájde až na posledných stránkach knihy. Tajomnú atmosféru vytvárajú aj podivné postavy pána Weisza a jeho dvoch excentrických detí. Weisz na rozdiel od Simona Wiesenthala nepátra po nacistoch, ale po kusoch nábytku, ktoré nacisti skonfiškovali v židovských domácnostiach počas druhej svetovej vojny. Jedným z hľadaných artefaktov je aj veľký písací stôl, za ktorým možno, a možno aj nie, písal svoje texty aj García Lorca. Tento stôl je vlastne jediný prvok, ktorý spája osudy protagonistov všetkých rozprávaní. Písací stôl má napokon v knihe svoj vlastný príbeh o putovaní naprieč bytmi a kontinentmi. Od čilského básnika Daniela dostala stôl americká spisovateľka Nadia. Čiľana – opäť len pravdepodobne – zavraždila Pinochetova tajná polícia a Američanka za stolom nielen tvorí, ale aj prežíva svoje depresie, krízy a smútky prameniace v samej podstate spisovateľského remesla. Nicole Krauss azda vyjadruje aj vlastné pochybnosti o zmysle literatúry a spisovateľskej práce, keď o tejto postave píše, že „uprednostňuje zámernú nezmyselnosť fikcie pred nevysvetliteľnou skutočnosťou“. Kniha je okrem iného aj hlbokou analýzou tohto typu postmodernej samoty medzi „zdrvujúcim zúfalstvom“ a „neurčitým smútkom“, ktorá sa v dnešnom svete pokrytecky vydáva za osobnú slobodu a nezávislosť. Iným prototypom nešťastného človeka je starnúci Aaron. Aj on rekapituluje svoj život, predovšetkým kruté a cynické otcovstvo. Jeho spomienky režú čitateľa ako skalpel. Nicole Krauss nemusí názory a činy postáv hodnotiť a zaujímať k nim etické postoje, stačí, keď rozpráva príbehy. Autorka suverénne prekračuje a narúša časovú následnosť, čo azda môže spočiatku vyvolať dojem zdanlivej polyfónie narácií, ale ten sa napokon zmení na čitateľskú eufóriu z komplexného, takmer symfonického textu o svete a človekovi v ňom.