Veľký príbeh Malých žien

Aktuálna vlna záujmu o toto klasické dielo ame­rickej literatúry napísané koncom devätnásteho storočia priniesla na pulty slovenských kníhku­pectiev jeho nový preklad.

Jednou z prvých vecí, ktoré na novom vyda­ní svetoznámeho románu Malé ženy treba oceniť, je popri decentnom, ale zároveň veľmi pútavom grafickom spracovaní obálky knihy aj fakt, že Ikar ponechal meno autorky v pôvod­nom znení bez prechyľovania priezviska. Je to drobnosť, ktorá sa síce u našich vydavateľstiev už stáva zvykom, ale nikdy nie je na škodu ju znovu vyzdvihnúť. Obzvlášť pri knihe, v ktorej je jednou z tém emancipácia ženy a jej hľadanie svoj­ho miesta a hlasu v spoločnosti. Teda, možno…

Brilantne zvládnutý preklad z pera Danky Jacečkovej zachováva atmosféru originálu kni­hy a pritom dáva vyniknúť čaru spojenia tohto príbehu s pestrosťou slovenského jazyka.

Blízko k sebe aj ostatným

Kľúčovým pojmom románu sa stáva blízkosť. Ro­dinná, partnerská, priateľská. Poprípade blízkosť spriaznených duší, ale aj blízkosť k svojmu vlast­nému ja. Louisa May Alcott svojim postavám vytvorila svet, v ktorom sa môžu naplno prejaviť ako nezávislé individuality a tiež očariť čitateľa všadeprítomnými podobami blízkosti.

V úvode stretávame sestry Jo, Meg, Amy a Beth Marchové pri rozhovore o Vianociach. Aj keď sa sprvoti zamýšľajú nad tým, že „Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce“ (s. 7), ihneď sa ozve argument, že predsa majú rodičov a jedna druhú. Ich otec sa však nachádza na vojnovom bojisku, čo je jedna zo skúšok, ktorú ich blízkosť musí prekonať.

Keď mala rodina finančné problémy, teta Mar­chová navrhla, že si jednu z ich dcér adoptuje, ale rodičia dievčat to hrdo odmietli: „Či sme bohatí, alebo chudobní, nič nás nerozdelí a budeme spolu šťastní“ (s. 50). Kontrast medzi svetom peňazí a svetom empatie a blízkosti je spočiatku veľmi jasne opísaný, aby sa následne hranice týchto dvoch svetov začali znejasňovať.

Okrem rodinných vzťahov sa do ústredného postavenia v deji dostáva aj susedský vzťah s pá­nom Laurencom a najmä jeho vnukom Lauriem. V jednej z najznámejších scén knihy Laurie počas novoročného tanečného večierku Jo vysvetlí, ako vznikla jeho prezývka, a ona jemu prezradí, že si spálila šaty, a preto nechce tancovať, aby si to nikto nevšimol. Týchto zopár vymenených viet preklopí ich vzťah z oficiálnej do kamarát­skej roviny. Mladý muž ju potom pozve tancovať do prázdnej haly, kde budú sami. Aj napriek tomu, že je spočiatku sestrami vnímaný len ako intro­vertný vnuk pyšného starého pána, Jo a postupne aj ostatné sestry zisťujú, že sa v ňom mýlili. Ich životy sa pomaly, ale isto začnú prepletať, blízkosť sa prehlbuje.

Ďaleko od idyly

Život „malých žien“ Marchových je zobrazený autenticky, pri písaní Louisy May Alcott je ľahko uveriteľné, že sa údajne inšpirovala vlastnými zážitkami. Rodinný život a život ako taký je tu vykreslený s pozitívami aj negatívami, ktoré so se­bou prináša každý deň. To isté platí aj pre dejovú líniu zameranú na Jo a jej spisovateľské ambície, v čom tiež mnohí vidia autobiografické prvky diela.

Aj keď v knihe môžeme nájsť momenty s ten­denciou zmierňovať negatívne a vyhrotené si­tuácie (napríklad reakcia matky na spor medzi Jo a Amy po spálení poviedok, ktoré Jo napísa­la: „Moja drahá, nedopusť, aby zapadlo slnko nad tvojím hnevom. Odpusťte si navzájom, po­máhajte si a zajtra začnite odznova“, s. 97), vždy preváži kontakt s realitou. Príbehy postáv tak nepôsobia plocho, ale naopak živo a sugestívne.

Jeden román si prosím, ak by sa dalo, tak bestseller

O Malých ženách sa zvykne hovoriť, že to je kniha na objednávku. Zmienka o tom, ako Alcott vy­tvorila „dievčenský román“ preto, aby vydavateľ Thomas Niles odobril vydanie filozofického spisu jej otca, sa nachádza aj v tomto vydaní. Okrem toho sa tiež dočítame, že sa autorka spočiatku zdráhala nejaký román vôbec písať.

Otázkou, ktorú by sme si pri novom vydaní diela v roku 2020 mohli právom položiť, je to, či nás toto všetko pri čítaní naozaj má/musí zaujímať. A ak by sme chceli podobnú diskusiu začať aj na témy diela a prípadných jednostranne orientova­ných pohnútok autorky (či už by sme to nazvali emancipácia, feminizmus alebo použili akúkoľvek inú tesnú škatuľku), je možno na mieste si pri­pomenúť, že po Malých ženách v tvorbe autorky nasledovala aj kniha s názvom Malí muži.

Návrat

Nová ikarovská podoba Malých žien na prebale oznamuje, že prináša „prvý raz oba diely v kom­pletnom vydaní“. Bildungsroman, teda román sledujúci dospievanie postavy (v tomto prípade hneď viacerých postáv), akým Malé ženy nepo­chybne sú, si takéto monumentálne vydanie priam pýta. Pristane mu. Jeho návrat medzi slovenských čitateľov možno okrem znovuob­javenia tvorby Louisy May Alcott bude aj pod­netom pre ďalšie zvedavé otázky týkajúce sa či už vzniku alebo analýzy románu. Nezabudnime pri tom však na román samotný.