V roku 1986 ohromila čitateľov maďarská emigrantka žijúca vo Švajčiarsku Agota Kristof (1935 – 2011) svojou prvotinou – románom Veľký zošit. Ten vyšiel dvadsať rokov po jej odchode z rodného, Rusmi obsadeného Maďarska. V skratke by sa dalo napísať, že kniha popisuje smutný príbeh dvoch bratov, veľmi silne na seba naviazaných dvojčiat, Lucasa a Clausa, ktorých matka v záujme ich prežitia zanecháva u ich krutej babky na starom polorozpadnutom statku. Príbeh sa odohráva niekde v pohraničí počas nejakej, bližšie nešpecifikovanej vojny, pravdepodobne na maďarskom pohraničí koncom druhej svetovej
vojny. A mimoriadne inteligentní chlapci veľmi rýchlo pochopia, že ak chcú prežiť všetky krutosti tej doby, sami sa musia systematicky naučiť byť fyzicky a psychicky odolní, chladnokrvní a krutí ako všetci naokolo – vojaci, pohraničníci, stará matka, obyvatelia mesta. Takáto stratégia prežitia však urýchli ich dospievanie a zvráti aj celý ich hodnotový systém.

Agota Kristof neskôr napísala dve ďalšie pokračovania románu – Dôkaz a Tretie klamstvo, no v slovenskom ani v českom preklade až doteraz kompletná trilógia nevyšla (Veľký zošit vyšiel v preklade Andrey Černákovej v Marenčin PT v roku 2004, Mladá Fronta vydala v roku 2001 v preklade Jana Machonina a Drahoslavy Janderovej Důkaz a Třetí lež a v roku 2014 vydal Petrkov Velký sešit v preklade Sergeja Machonina a Jana Machonina), a tak boli čitatelia ochudobnení o skutočne silný literárny zážitok. Každá časť sa dá čítať aj samostatne, no iba kompletná trilógia je plnohodnotným a dokonalým prepojením skutočnosti, fikcie, klamstva a snov. Jej slovenský preklad z pera Andrey Černákovej v marci vydáva Artforum.

Len čo sa usadíte v bezútešnom prostredí malého pohraničného mesta a porozumiete rozprávaniu dvoch bratov vo Veľkom zošite, Dôkaz vyrozprávaný v tretej osobe všetko, čomu ste uverili, spochybní a otázky, ktoré sa začnú v druhej časti vynárať, sa v románe stanú zásadnými – kto je Lucas a kto je Claus? Naznačuje niečo anagram mien Lucas/Claus? Existoval len jeden brat alebo boli bratia dvaja a ak bol brat len jeden, kto bol teda ten druhý chlapec? Bola to len zhmotnená potreba mať niekoho blízkeho? Čo sa stalo s matkou a sestrou? Na povale visí dôkaz, na povale sú dve kostry. A existuje predsa zošit, denník, v ktorom je všetko zapísané, dokonca aj to, prečo je jazyk Veľkého zošita taký strohý.

Jazyk, ktorý Agota Kristof používa, je totiž očistený od akýchkoľvek emócií, úvah alebo moralizovania, slová padajú tupo a tvrdo ako kamene a vystreľujú ďalšie strohé krátke popisné vety. Tento spôsob písania by mohol byť dôsledkom toho, že Kristof tvorila vo francúzštine, teda v cudzom jazyku, ktorý sa len postupne učila v exile, v továrni, kde pracovala. No vysvetlenie, ako sa neskôr ukáže, netreba hľadať v jej živote, ale v živote ľudí, o ktorých píše: „Nikdy sa nehráme, nikdy neplačeme,“ vravia chlapci. V extrémne ťažkých životných podmienkach, sociálnej a citovej chudobe, ktorú sa rozhodnú prekonať
systematickým okliešťovaním a umŕtvovaním zmyslov. Možno polemizovať, či Kristof takto šikovne urobila z nevýhody výhodu, alebo je to rafinovaný spôsob, ako čitateľa zmiasť, zneistiť a spochybniť pravdu, ktorej uveril, a ešte viac posilniť účinok samotného príbehu.

Tretia časť – Tretie klamstvo – je rozprávaná v prvej osobe a Agota Kristof v nej opäť spochybňuje identitu Clausa i Lucasa, kruh sa však uzatvorí a všetko do seba s matematickou presnosťou zapadne. O knihu môžete súťažiť zaslaním kupónu Artforum na adresu redakcie.