Vyhľadávanie
Štefan Moravčík: Venušin paholok. Výber z ľúbostnej poézie
Martin, Matica slovenská 2002
Doslov Viliam Marčok
Rozsiahly výber z Moravčíkovej ľúbostnej tvorby patrí medzi pozoruhodné tituly posledného obdobia, samozrejme, nielen decentnou grafickou úpravou a ilustráciami básnikovej dcéry Dany Moravčíkovej. Ponúka prierez autorovou poéziou od prvej zbierky Slávnosti baránkov (1969) po nateraz poslednú, štrnástu zbierku Motýle mukylásky (2001), pričom vynecháva verše konfrontačnej, reflexívne ladenej zbierky Idiotikon z roku 1989.
Hoci to zdôrazňuje podtitul: Výber z ľúbostnej poézie, je už vyše tri desaťročia nad slnko jasnejšie, že ľúbostná lyrika prirodzene odráža básnický naturel Štefana Moravčíka, skrášľuje ho ako verná partnerka a dáva bezpochyby najlepšie vyznieť jeho originalite. Ľúbosť nespočíva iba v téme, principiálne súvisí s celkovým vnímaním: Moravčíkov poetický svet je zakliaty láskou, presnejšie ľudskou láskou a všetko za hranicami on a ona sa do básní dostáva zriedka a ťažko. Podľa tohto výber predkladá len reprezentačný ostrovček, veď ľúbosťou je presiaknutý každý text tohto autora, len treba objavovať, v akých hĺbkach.
Ľúbostná lyrika, ako sme už naznačili, nesie priveľa autorov a poetík – len takáto terminologická selekcia pri dotyku s Moravčíkovými veršami vo výbere nestačí. Treba poukázať na momenty, ktoré sú rozhraničujúce, na sily, ktoré formujú jedinečnosť tejto poézie. Ale to už zároveň kráčame po zradnom chodníčku, pretože o Moravčíkovom básnení ľahko čosi povedať, dokáže strhnúť, potiahnuť za rukáv, ale ťažšie je o ňom povedať čosi do dôsledkov skutočné a pravdivé. Jednotlivé výberové celky predeľujú ukážky názorov básnikov, kritikov, vedcov rôznych generácií a každý z nich vyslovuje peknú múdrosť, ale práve kvôli tomuto zhustenému kaleidoskopu dobre vidno, že sú to vo veľkej miere múdrosti daného človeka – danej generácie – ktorými sa priblížil sám k sebe cez priesvitný papier skúmaných básní. Určite to z jednej strany šikovne dokumentuje komunikačné majstrovstvo a umeleckú naliehavosť Moravčíkovej tvorby, no zároveň nič neuberá z faktu, že sa tá istá tvorba rovnako intenzívne bráni sieti, uhne pasci, uskočí pred zásahom, naopak dáva vyznieť snovateľom týchto nástrah, šteklí nitkou, ktorá z druhej strany neodvratne navršuje klbko už neraz v tejto súvislosti konštatovaných prvkov erotizmu, mýtu, ľudovosti, slovanstva, senzualizmu... Zaiste nadchýna geniálny zvierací inštinkt tejto poézie, jej sebazáchovné lienenie z každej správy o nej sprevádzané všakovakými slovnými mimikrami, akoby to zakliatie ľúbosťou bezo zvyšku zaklínalo každý názor, kalilo pohľad, nedovolilo naozaj ďalej. Odpustite teda aj toto moje cúvnutie, lebo sa zoči-voči bezvýhradnej vôli tvoriť, vyslovovanej v každom riadku týchto básní, nedá ísť vpred, nanajvýš sa dá krúžiť a dať sa znovu zviesť.
Moravčík posunul ľúbostnú poéziu veľkým objavom. Siaha do diaľky čias k našim etnickým koreňom, či koreňom človeka vôbec – on totiž, a nielen preto, že sa tak volá jedna z jeho zbierok, vykopal Moraviansku Venušu. Nie archeologicky, vykopal ju pre literatúru, nútený možno práve silnejúcim dorážaním tohto jakubovského veršíka-dotieravca: Ej, Šimúnku, Šimúnku, nevíš, jak mám suaďunkú... (s. 200). To milé mamutie zrnko z pôdy, prsnaté torzo so sýto krojeným zadkom, ktoré kypí všetkými plodnými šťavami a pod klenbou brucha má ďalší svet, ale pssst, viac o ňom neviem (vlastne ani nemusím), si dotvára v nekonečných variáciách. Prisatý k jej stehnám spod sladkej ženskej kože vysáva, sŕka a dokrvava pumpuje tie najvšakovakejšie medy-jedy ako lyrický chlapec i rozvážne nerozvážne nerovnovážny muž – pravý venušin paholok – aby si ju vyobzeral a vyobjímal a vyoblizoval, aby ju zemsky kruto sácal k vyššej dáme: k smrti. Lebo Moravčíkova láska je odbleskom smrti, jej tajným dychom, tigrím zakrádaním sa, ale bez venčeka tragiky, blúznivo zmietaná v dionýzovskom ošiali; Moravčíkova láska je predzvesť bitky po troch bratských džbánkoch vína na dedinskej zábave.
Čudujme sa svojskému hospodárovi, ktorý dobrovoľne berie na seba osudové bremeno paholka, čudujme sa jeho roztopaši, tomu, čo dokázal túžbou vypestovať z najnedoobhospodarovávateľnejších materiálov (s. 126) – zo žien. Veru, nie je to len záhorácky “dvoreček”, z ktorého fŕka život a robí si aj s jazykom čo chce... Jednoducho: Moravčík nepotrebuje žiadny recenzný či teoretický doklad, aby sme bez veľkej huby nevedeli, že je to svetový autor, či to svet “ví” alebo “neví”.
Radoslav Matejov
