Vyhľadávanie
Vernosť
Milan Rúfus
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2007
Vyrukovať s vernosťou (lat. fides) v čase, keď je nevera čosi ako parkovné medzi „normálnymi“, považujem za chlapské. Vernosť sa verejne proklamuje vo vzťahu k mobilnému operátorovi, značke alkoholu či poisťovni (pre verných zákazníkov sú pripravené bonusy) – ale o vernosti človeku, k tomu, čo je zvrchovane ľudské, sa mlčí. Vernosť nevynáša. Nedá sa na nej zarobiť ako na sexe, násilí a smrti. Žijeme v epoche vlády tela, vo veku rozumu. „Až rozum ľudí prerastie, / zlo s nimi pôjde ďalej. // Budú zlo, na ich nešťastie, / konať tak dokonale, / že neposkytne nádeji / jedinú jeho chybu. // Svet, ktorý trvá na deji, / ostane bez pohybu.“ (Vek rozumu)
Byť verný značí byť „pošahaný“. Rúfus je verný a nehanbí sa za to. „Len vernosť / človeka na svedka povýši. // Človeka na svedka a svedka na básnika.“ (Vernosť) Sme svedkami prísah vernosti – vlasti, armáde, manželke/manželovi; svedkovia v súdnych sieňach prisahajú na Bibliu, poslanci na ústavu, študenti na berlu, prisaháme na insígnie a pečate. Naoko je všetko v poriadku. Ale jablko znútra hnije. Človek múdry, ale skazený, prevracia rebrík hodnôt naopak. Veď aj po prevrátenom rebríku sa dá stúpať hore, dokonca rýchlo a ľahko, v bielom golieri.
Rúfus je stará škola. Stúpa cez bolesť a vieru. Na svoju česť. „Nedomáhaj sa slova. / A videné len v sebe nes.“ (Jeseň a podvečer) Byť verný niečomu, čo je nad telom, byť verný v duchu, je osobné rozhodnutie. Borges (napríklad) bol verný snu a myšlienke. Sám slepý, za všetkým vidiacich to definoval takto: „Bojovať v Efeze s dravou zverou nie je také ťažké ako byť Pavlom, Ježišovým učeníkom“.
Aká je cena za vernosť? Byť sám a nebyť sám. Zotrvávať v duchu na svojom nemennom stanovisku, stelesňovať všetko, čo slovo fides zahŕňa v širokom rádiuse: vieru, dôveru, státie si v slove, poctivosť, spoľahlivosť, dobré meno. Kto je verný v malom, bude verný aj vo veľkom. Kto je neverný v malom, bude neverný aj vo veľkom. Kto zrádza v malom, bude zrádzať aj vo veľkom. Mikrokozmos vernosti zrkadlí makrokozmos spoločenstva. Vedomie, že na konkrétnom mieste existuje čo i len jedna morálna autorita, je stredom nádeje, že svet je ešte celistvý. Ešte má vo svojom strede res fide maior: vec, prevyšujúcu vieru. Je ňou kríž, ktorý sa stáva dvojkrížom, keď nie je iba holý, ale z opačnej strany je na ňom pribité dieťa človeka. „Môj kríž má meno Zuzana a bolí, / ako vie ľudí bolieť iba kríž. (...) Môj dážď má meno Zuzana a žehná, / tak mi žehná, / ako vie tráve žehnať iba dážď.“ (Úrodný dážď) Žehnajúce prichádza zblízka a kríži sa s nedozerným. Rúfus nežehná; ani sebe, ani iným. Má univerzálnejší kľúč: „Ja nežehnám: ja milujem“. (List Magde) „Vidieť i rub i líce / je možné iba láskou.“ (Vesper dominicae) Zuzana sa stáva rámom (osudom), zúrodnievajúcim nielen v duchu osobného, ale aj rodového a národného.
Chvejúc sa o všetko, básnik sa pýta, ako a čo to vlastne žijeme? Závery sú plné skepsy. Žijeme dobu, ktorá „dedila po líške“; „vždy je to to isté: priestupok v koži práva“; „slobodná obloha pre jastraby“; „bombardujúci anjel humanity“; „líštička, ktorej vysoko visia hrozná“; demokracia je „napoly maska, spola sen“. Jadrom skepsy je oklamaná sloboda, ktorá si z dvoch ciest, duchovnej a konzumnej, bez zaváhania vybrala tú druhú: hmotu statkov, hmotu tela. Akčnú hru, multidialóg neviery s neverou, seriál poloprávd a lží. Mávnutie klapkou nad tým, že z deravého džbána voda vytečie a nemôže stúpať hore.
Kto videl chvieť sa posledný list na nahom strome, ktorý má už len kôru z vlastnej kože, vie, kým je a bude, keď sa opýta: „Kto si ty? Oko v prsteni / na ruke vernosti. / Si prúd i breh, si hrádza.“ (Labyrint sveta a raj srdca) Túto trojjedinosť dokáže spojiť iba vernosť; ozajstnosť srdca, ktoré nepredstiera a na nič sa nehrá. „So srdcom sa hrať nedá.“ Nie je to náhoda, že fides je aj lutna.
Na poslednom stretnutí slovenských a českých spisovateľov v Českých Budějoviciach Laco Ballek rozprával, že chodí po pražských antikvariátoch a hľadá básnika. Povedal pamätnú vetu: „Básnik je prvý, kto musí pomenovať, čo sa deje.“ Skutočný básnik sa nemýli. Pravdy sú hodené.
Dana Podracká
