Vyhľadávanie
Ženská svojbytnosť
Veronika Šikulová: Mesačná dúha
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2002
Svojrázna a svojbytná, až tvrdošijne si chrániaca originalitu vlastného hlasu, smerujúca k nespochybniteľnej autonómii, zároveň však naväzujúca na (vybrané) priam vzorové hlasy, usúvzťažnená, včlenená do kontextu súčasnej slovenskej literatúry, najmä do jej istého, veľmi významného výrezu (vymedziť by sa dal prinajmenšom trojicou: V. Šikula, R. Sloboda, Š. Moravčík, aj keď blízkosť s každým z nich má inú podobu a intenzitu). Pochopiteľne, že v najväčšej miere spríbuznená s Vincom Šikulom. Dedička skvelého rozprávačstva, voľne plynúceho, šťavnatého jazyka, až závideniahodného prúdu imaginácie, ako sama hovorí, ,,tak trochu ozvena svojho otca”, no zároveň bytosť nenechávajúca sa ,,pomýliť ničími radami”, smerujúca - po svojom - k vlastnému autorstvu.
Takto, možno priveľmi zúžene, vnímam Veronu Šikulovú, od jej prvých, časopisecky publikovaných próz, cez knižky Odtiene (1997) a Z obloka (1999) - až po najnovšiu Mesačnú dúhu. Jej usúvzťažnenosť so spomínanými (a ďalšími) spisovateľmi, predovšetkým jej ,,šikulovstvo” ukotvené v type príbuzného rozprávačstva i v modranskom prostredí, v konkrétnom dome a konkrétnej záhrade, má však výraznú charakteristickú dimenziu: pramení v ženskej skúsenosti, v ženskom myšlienkovom a pocitovom svete. Šikulová sa orientuje na súčasnú ženu, na jej videnie sveta i vyrovnávanie sa s ním, až s uvzatosťou sa ponára do každodennosti domáceho života, s jeho opakovateľnosťou, so všetkým, čo neraz vyznieva ako malicherné, banálne, možno až nudné. Z tohto východiskového materiálu hnetie - striedajúc pri tom optiku dcérsku, sesterskú, materskú či manželskú - hlavnú tému svojich textov: v každom prípade ani nie nudných, ani banálnych.
Šikulová je výbornou pozorovateľkou, citlivou zaznamenávateľkou, ktorá sa jednostaj vrhá do skúmania svojho vnútra, do skúmania svojho okolia, do hľadania súvislostí a vzťahov. Hodnotvorné sú pre ňu (či už ide o iného človeka, mačku, vtáka, kvet) vzťahy, cez ne nadobúda veľké hodnoty aj najnepatrnejšia vec - udalosť. Šikulovej zaznamenávanie jednotlivých častí dňa, činností, myšlienok, pocitov, nálad, vôní, pohľadov, stretnutí, útržkov viet zo započutého rozhovoru, je tak zároveň ich zvýznamňovaním, vraďovaním do kontextu osobnej empírie, o ktorej autorka vypovedá vo svojich sugestívnych textoch (nie všetky majú rovnakú literárnu úroveň, popri skvostných miniatúrach nájdeme v knižke aj menej vybrúsené, skôr len načrtnuté fragmenty). Nech píše o čomkoľvek a o komkoľvek, vždy je v texte zreteľne prítomná nielen ako rozprávačka, ale aj - a azda najmä - ako súčasť témy. Takže v istom zmysle sú tieto texty intímnym denníkom zameraným na oveľa väčší priestor, ako je priestor privátneho prežívania - podnetom na reflexie je, okrem behu domácnosti a spomienok na blízkych, dianie vo svete, takpovediac problémy lokálne i globálne. Mimo pozornosti nie je ani realita literárna: Šikulová sa neraz pristavuje pri textoch iných autorov (Ľ. Štúr, Sládkovič, ale napríklad aj G. Grass). Rámec jej sebareflexie zahŕňa tiež vlastné texty - proces vlastného písania: ,,Keď píšem, ako keby som išla po moste...”. Prirovnanie s chôdzou po moste môže akiste navodzovať viaceré asociácie, jednou z nich sa mi vidí v súvislosti s autorkou možnosť premosťovania, prepájania (napríklad spomienky s aktuálne prežívaným, sna s realitou, reality s literatúrou, každého nového či rodiaceho sa textu s inými), ale takisto možnosť naznačenú ňou samou: ,,Ja píšem prózu a viem, že čosi musí byť žičlivo vyslovené, ošľahané vnútornými dejmi, pokrižované ako chlieb, po-krížom-krážované, ale tak, aby zostalo v hre niečo iné. Čosi, čo je za nami, a pred nami zostáva všetko nedotknuté, popis rozvírenej vody za loďou, no ide o nedotknutú vodu pred loďou...” O toto ,,čosi” na rozhraní dotknutého (zrakom, emóciami), uchopeného slovom, premeneného naň - a nedotknutého (prenechaného imaginácii, predtuche) Šikulová usiluje vo svojej próze a myslím si, že toto úsilie dáva prísľub jej ďalšiemu smerovaniu: knižkou akoby vykročila z mladosti k zrelšej dospelosti. Ako čitateľka, ktorú Šikulová zaujala už prvotinou, si prajem, aby sa tento ,,autonómny”, no zreteľný hlas ďalej rozvíjal, silnel a pomáhal tak dotvárať polyfónnosť našej literatúry.
