Veselý telefón – Jana Šimulčíková – Básne zo slúchadla

Básne zo slúchadla

Básne zo slúchadla

Jana Šimulčíková: Veselý telefón

Bratislava, SPN – Mladé letá 2004

  Autorka básnickej zbierky Veselý telefón, patrí k známym a skúseným tvorcom literatúry pre deti a mládež. Okrem vyše desiatky kníh pôvodnej tvorby, preložila i niekoľko diel pre deti z nemeckého jazyka. Svoju literárnu tvorbu  zvyčajne orientuje na cieľovú skupinu najmenších  a školopovinných detí, a tak je to aj v prípade najnovšej knižky.

  Zámerom básní zbierky Veselý telefón je osloviť špecifický okruh malých čitateľov, ktorí začínajú zbierať svoje prvé školské skúsenosti. Prváci stoja v centre záujmu autorky, a tá sa ich snaží nevtieravým poetickým spôsobom sprevádzať počas ich prvých krokov v škole. Lyrický subjekt básní sa štylizuje do úlohy nápomocnej osoby: deťom nenápadne predostiera rady, ako čítať, počítať a písať. Prvky hry v texte a využívanie vtipnej dvojzmyselnosti slov sú blízke detskému mysleniu, sprístupňujú deťom vážne školské záležitosti prostredníctvom im blízkej hravosti: „Mäkčene a háčiky, / sú belasé vtáčiky. / Poletujú v diktáte / ako mašle odviate“ (s. 15). Toto výchovné zacielenie básnických textov naznačujú zväčša denotačné názvy  niekoľkých básní (Dĺžne, Bodka, Písanie, Mäkčene...).

  Nápaditosť a originalitu básnickej výpovede v zbierke Jany Šimulčíkovej často výdatne dopĺňajú a zvýrazňujú ilustrácie  Aleny Wagnerovej. Občas výpoveď autorky skĺzne k prvoplánovosti didaktických ponaučení, zaodetých v prívetivej atmosfére (Bystrozraká, Nákaza). V tom momente   ideové posolstvo je podmieňované formou, uplatňovaním menej invenčných gramatických rýmov. 

  Sujety jednotlivých básní sú pevne zakotvené v realite, rovnako je to i na úrovni jazyka. Posun za hranicu reálneho vnímania, prechod k niečomu fantastickému nastáva iba v ojedinelých prípadoch, aj vtedy sú to prieniky veľmi nepatrné alebo ich signalizujú ilustrácie (napr. Šepkár, Letec, Kľúčiar). Nečudo. Veď okruh spracovaných tém takmer bez výhrad súvisí s inštitúciou, z ktorej podstaty vyplýva úloha pôsobiť seriózne smerom k verejnosti. Spoločným menovateľom tém je teda škola a všetko čo so školou a školskými povinnosťami súvisí. Nachádzame tu texty o vtipnom a praktickom využití školských pomôcok (Pero, Guma), aj básne o strastiach i slastiach školáka. Medzi tie môžeme zarátať peripetie ranného vstávania (Trápenie), obávané povinné lekárske prehliadky, špeciálne v ambulancii zubného lekára (Zúbok, Zubár). Ďalšiu skupinu tvoria témy orientované na voľný čas. Sú to zväčša obrazné hry, počas ktorých sa deti prispôsobujú predstavám o sebe v dospelom veku. Texty takéhoto charakteru podporujú tvorivé myslenie, vedú všeobecne k zamysleniu, nevdojak dávajú odpoveď na otázku: čím chcem byť (Hodinár, Pekárka, Krajčírka, Kúzelník a i.)?

  Zdá sa, že Jane Šimulčíkovej sa podarilo obsiahnuť šírku  „sveta prváčikov“ a osloviť i deti, ktoré sa do prvej triedy ešte len chystajú, či tie, ktoré majú svoju „prvú triedu“ v čerstvej pamäti. Zostáva veriť, že detský čitateľ sa v tomto svete bude cítiť príjemne. 

Jaroslav Vlnka