Vyhľadávanie
Neodolateľný klamár, skvelý rozprávač
Andrzej Sapkowski: Narrentum (Veža bláznov)
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2003
Preklad Karol Chmel
Andrzej Sapkowski patrí v súčasnosti medzi najpredávanejších domácich autorov na poľskom knižnom trhu. Do povedomia čitateľskej verejnosti sa dostal fantasy poviedkami o zaklínačovi Geraltovi, v ktorých originálne prepojil žáner západnej proveniencie s motívmi poľského folklóru. Geralt bol aj jedným z ústredných protagonistov rozsiahleho päťzväzkového románového cyklu. Autor v ňom uplatnil svoje rozprávačské majstrovstvo – a tak nie div, že sa dielo čoskoro dočkalo zahraničných prekladov (a neveľmi vydarenej filmovej verzie).
Slovenskej čitateľskej verejnosti sa predstavuje v prvom zväzku plánovanej trilógie.
Príbeh sa tentoraz neodvíja vo vymyslenom svete, ako je to zvykom vo fantasy príbehoch inšpirovaných Tolkienom. Je pevne zakotvený v reálnom časopriestore Sliezska prvej polovice 15. storočia. Sapkowski nám ukáže nefalšované husitské plienenie, stredoveký turnaj, ale aj niekoľko nezabudnuteľných milostných scén, krčmových ruvačiek, sabat bosoriek a tajomné bytosti občas prijímajúce podobu zvierat. Zo žánrového hľadiska teda ide skôr o historický román s prvkami fantastiky, koniec koncov fantastické ozvláštnenie v tomto type prózy nebýva takou zriedkavosťou ako by sa mohlo zdať – rozumom nevysvetliteľné javy a nadprirodzené bytosti nájdeme i v historických románoch Mika Waltariho či Alfreda Döblina. Pozorní čitatelia predchádzajúcich Sapkowského próz nebudú považovať tento žánrový posun za neočakávaný. Už z pentalógie cítiť omnoho väčšmi Sienkiewicza než Tolkiena a sám autor za jeden zo svojich literárnych a inšpiračných zdrojov označil majstra poľského historického románu 20. storočia, Teodora Parnického.
Prvý zväzok Sapkowského trilógie naznačuje, že medzi fantasy a historickým románom existuje široká prechodná oblasť, v ktorej klasifikácia dostáva na frak – a víťazí pôžitok z textu. Bez ohľadu na žánrové zaradenie nás pohltí rozprávanie o osudoch mladého Reinmara z Bielawy, sukničkára obdareného magickými schopnosťami. Sapkowski nedokáže nezaujať. Možno ani nie samotným dejom, ktorý, hoci bohatý, krúti sa v nespočetných meandroch. Množstvo epizód a odbočiek by u menej nadaného rozprávača ústrednú líniu dávno pohltilo, Sapkowski však bravúrne načrtáva scénu za scénou. Hlučnú krčmovú hostinu, počas ktorej každý každému nazerá do taniera i myšlienok, vystrieda virvar šarvátky a potom súboj dvoch tiel v intímnom prítmí. Napriek tomu, že akcie plynú v rýchlom slede za sebou, nesplývajú – autor ich dokáže podať tak, že si zakaždým uvedomíte ich charakteristickú príchuť. Textom sa mihajú dialógy, repliky, ktoré pôsobia ako švihnutie mečom v súboji, malebné výjavy a ani tentoraz nechýba „jazyková eskamontáž“ (namiesto dialektu trpaslíkov z pentalógie tu máme jazyk pltníkov na Odre plný neobvyklých frazeologizmov).
Text ako celok vyvoláva dojem plnosti, ba až preplnenosti. Nie, to nie je nostalgický Tolkien s postavami ako tieňmi napoly prichystanými odísť na západ do nebytia, ale dôstojný dedič Sienkiewicza s charaktermi, z ktorých energia a život priam tryská. Podobne ako u Sienkiewicza aj u Sapkowského z každého riadku cítite radosť a ľahkosť napísaného. Sapkowski je na rozdiel od Tolkiena, trpezlivo skladajúceho čriepky do mozaiky (v ktorej potom môžu citlivé prsty nahmatať prechody medzi jednotlivými úlomkami) živelným typom autora. Ráznym rozprávačským gestom vypĺňa plochu bez zastavenia, plynulo, nevieš, kde začneš a nevieš, kde skončíš. Aj v tomto prípade však platí: všetkého veľa škodí. Sapkowského živelnosť občas prekračuje mieru. Tu a tam vlna zaleje breh a vy máte pocit čohosi nemiestneho, nedôstojného skvelého rozprávačského umenia. Textom sa mihne slovko disident, uprostred nádherne vykresleného turnaja zrazu ktosi vykríkne: „Zavlečme ich do Európy!“. Vo Veži bláznov sedí istý Kopirnik, ktorý s domnieva, že Zem obieha okolo Slnka a nie naopak a kdesi inde mladý Gutenberg predvádza svoj epochálny vynález meditujúc o zneužiteľnosti rýchlo šírenej informácie, pričom zo stola zaháňa kocúra menom Luther. Je to hra, možno zábavná, no lacná. Priehľadné triky nevyvážia skutočnosť, že úbohé postavy sú tu zneužité na vykladanie téz, ktorým nerozumejú a atmosféra stráca celistvosť. Napriek tomu - keď pred vami pri čítaní ožije scéna sabatu ako vystrihnutá z obrazov Hieronyma Boscha či trhovisko načrtnuté niekoľkými kontúrami, tak akoby ste tam práve boli, ak aj neodpustíte, určite zabudnete. Škvrny sa vytratia a vy opäť vidíte veľkolepý obraz. Ba viac - ste v ňom. Sapkowski je totiž nehorázne neodolateľný klamár-rozprávač.
Miloš Ferko
