Recenzia
Eva Csandová
24.05.2018

Vhľad do života dospievajúcich

Dospievajúci odjakživa boli, sú a budú súčasťou našej spoločnosti, a to nielen ako špecifická etapa životného cyklu, ale aj ako svojská kultúrna skupina. Samozrejme, nie vždy boli tínedžeri takým výrazným socio-kultúrnym fenoménom, akým sú v súčasnosti. Priebojnosť a razantnosť, ktorou v rámci spoločnosti určujú trendy prostredníctvom kultúrnych prvkov, ako sú jazyk, vzorce správania, materiálne kultúrne produkty a ďalšie, je asi najviac viditeľná prostredníctvom sociálnych médií. Táto pomerne malá skupina – no s výrazným vplyvom – je však zároveň aj veľmi krehkou, ohrozenou skupinou, iba postupne si osvojujúcou hodnoty, ktoré sú základom socio-kultúrneho systému našej spoločnosti. Ich hodnotová paradigma, napriek tomu, že má znaky istej nezrelosti a naivity, je jedinečnou neoddeliteľnou súčasťou, vlastnosťou, atribútom spoločnosti, ale môže sa časom meniť.

Hlavná postava knihy Žiaden káčer navyše – šestnásťročná Petra si v novom kolektíve začína uvedomovať, aký veľký je dosah vplyvu prostredia na jej správanie a uvažovanie. Príbeh je voľným pokračovaním knihy autorky Marty Hlušíkovej Neznášam, keď ma hladkajú po hlave a čitateľ sa tu stretne s mnohými familiárnymi postavami. Dospievajúca Petra je v úlohe rozprávača a podáva pomerne komplexný pohľad na starosti i radosti z prostredia školy i rodiny. Autorka v knihe zľahka a nenásilne rieši závažné otázky výsmechu a rôznych stupňov a prejavov šikany, ale aj čaro prvej lásky, či vyrovnanie sa so smrťou, novozískaným súrodencom, psom, dedkom, školou, a to v každodenných udalostiach prežívaných postavami príbehu. Pomerne náročné a zásadné témy odľahčuje pozitívne naladenou rodinou hlavnej postavy, vtipnými bonmotmi či už Petrinej babky, alebo členov profesorského zboru gymnázia, ale aj úsmevnými brbtami Petrinej „BFF“ – Kláry z Nemecka.

Predností má kniha niekoľko: prirodzenosť a presvedčivosť jazyka, vhľad do súčasného života mládeže na začiatku dospievania, podanie jednotlivých udalostí s integritou typickou pre tvorbu Marty Hlušíkovej. Celkovo je to kniha, ktorá otvára veľký priestor na diskusiu. Čitateľ je prostredníctvom príbehov konfrontovaný s paradoxom, že namiesto toho, aby sa kultúrne vzorce hodnôt, názorov a postojov, ktoré sú základom medziľudských vzťahov a ovplyvňujú správanie ľudí a komunikáciu, medzi nimi prenášali od starších generácií na mladšie, je to častokrát naopak. Kultúra mladšej generácie sa bez hanby a dravo infiltruje a miestami i dominuje.

Autorka neignoruje bežnú realitu súčasných žiakov, študentov, ktorí automaticky hneď po príchode zo školy vhupnú na Facebook, Twitter, Instagram a pod. V podstate celý ich život sa skladá zo školy a sociálnych médií. Prostredníctvom udalostí priblížených v knihe upozorňuje na to, aké je pri kyber-šikane jednoduché schovať sa v anonymite za obrazovkou. Aj „jemné“ narážky a výsmech sú pre dnešného tínedžera horšie stráviteľné, a to jednoducho preto, že tieto sa nekončia – práve vďaka sociálnym médiám – ani odchodom zo školy. Facebook vás doženie a nájde aj v pomyslenom bezpečí domova.

Tínedžeri zranenie (slovné) pociťujú a preciťujú tak, ako by malo charakter trvalej a nezmeniteľnej záležitosti. Je to preto, že stále ešte nemajú komplexne vyvinutý čelový lalok predného mozgu, presnejšie jeho výkonnú funkciu (súbor troch kognitívnych procesov – pracovná pamäť, inhibičná kontrola a kognitívna flexibilita). To, čo sú v očiach dospelého len nepríjemné problémy, pre dospievajúceho sú rútiacou sa a nabaľujúcou sa snehovou guľou, pred ktorou niet úniku. A takáto percepcia udalostí môže viesť k veľmi impulzívnym činom. Nedá mi nespomenúť aj otázku, či skôr predtuchu, ktorá sa mi pri čítaní knihy priam vnucovala: Nakoľko autorka čerpá zo svojich osobných skúseností z profesie učiteľky? Autentickosť v popisoch a trefné vystihnutie atmosféry triedy a školy ma vtiahlo do spomienok na moje vlastné študentské časy a vyvolalo zimomriavky.
 
Eva Csandová