Vyhľadávanie
Recenzovať Ballove knihy obvyklým spôsobom sa mi zdá márne. Napokon, jeho tvorba celkom spoľahlivo odporuje akémukoľvek kritickému súdu, nezastavuje sa, rozrastá sa, je svojská so všetkým, čo toto slovo obsahuje. Ak nechceme stroho opísať svet jeho najnovšej knihy Medzi ruinami, je nutné pokúsiť sa viesť s ňou dialóg. O to ide neraz v samotnej Ballovej tvorbe – hovoriť s niekým, hoci aj so sebou samým, o hocičom, hocijako.
Najnovšia próza je postavená na komunikácii nevyrovnaného malomestského psychiatra Felešlegiho s rôznymi ľuďmi. Nie sú to však celkom normálne rozhovory. Ako to vyžaduje psychiatrická prax, ide často o monológy pacientov o svojich problémoch, občas prerývané doktorovými lakonickými odpoveďami, odporúčaniami a prejavmi jeho všeobecného nezáujmu. Dopĺňajú ich krčmové rozpravy, ktoré nemajú začiatok ani koniec a nie je isté, či ich niekto vôbec vníma, a listy od Felešlegiho bývalej (zjavne nevyliečenej) paranoidnej pacientky Vargovej, ktorá v nich rozpráva svoju smutnú rodinnú históriu, toxickú fixáciu na otca a komunistickú minulosť. V neposlednom rade do tejto schémy „monologickej“ medziľudskej komunikácie spadajú aj psychiatrove sotva čitateľné písačky, ktoré študentky (a jeden študent) krajskej univerzity dešifrujú, prepisujú po svojom a dávajú im rôzne vyznenia a významy.
Vargovej listy majú na jednej strane vyjasnený svetonázor, na druhej strane sú skrumážou bizarných až protichodných ideológií. Felešlegi, naopak, všetko relativizuje, v tejto relativizácii je však maximálne dôsledný, čo ho privedie do úplnej bezcieľnosti, do slepej uličky vlastnej existencie. Slepá ulička je priliehavé pomenovanie pre Ballovu knihu – nie je zbytočná, ale po jej prečítaní sa nedá zbaviť pachuti, že cesta ďalej nikam nevedie, že toto je naozaj všetko. A to nie v zmysle literárnom, ale životnom. Život je tu oklieštený na slová, ktoré buď nikto nepočúva, alebo si ich zle vykladá, na nenávidené rodinné nedeľné obedy, na ľudí plných predsudkov s nepochopiteľne sebavedomými názormi, na kolotoč dní a nocí, ktoré človeka vedú do záhuby pred záhubou. Predurčenosť takého osudu otvára v próze hneď Felešlegiho zatknutie: „potácal sa k domu blízko tenisových kurtov, susedia ho pozorovali z okien a žiadneho neprekvapilo, že prišiel tak, ako prišiel, taký, aký prišiel, ani to, že vzápätí si prišli poňho. Ale najmenej prekvapený bol aj tak on sám.“ (s. 7) Balla potom len dokazuje, ako veľmi postavy nie sú prekvapené, len aby v najlepších momentoch prózy zistili, že sa vo svojich záveroch unáhlili a vždy je možné klesnúť ešte nižšie.
To sa v knihe týka aj spoločnosti. Ballova tvorba má od istého času (okrem menšieho množstva starších poviedok systematicky prinajmenšom od prózy V mene otca) tendenciu konfrontovať sa so spoločenskými náladami – nie spochybňovať status quo, ale komentovať nehumánne a nehumanistické názory, ktoré zasahujú do slobody jednotlivca, patriace minulosti i súčasnosti. Medzi ruinami, ako už implikuje názov (medzi nami – ruinami), zrejme prinúti čitateľov hovoriť o spoločenskom presahu, no je to presah relativizujúci, priam až kruto bezcieľny. To pociťuje aj sám Felešlegi, nastavený proti všetkým a nikomu, súznejúci s nikým a každým: „nadšene tlieskali, lebo boli namol a mysleli si, že Felešlegi tam protestuje proti neľudskému kapitalizmu a demokracii, lenže on tam protestoval proti všetkému a všetkým.“ (s. 112) Ak je spoločnosť poskladaná zo zmätených jedincov bez východiska, potom ani spoločnosť samotná nebude mať východisko: „nefunguje žiadna ideológia, je tu dno a ešte aj v ňom sú padacie dvierka. Pád môže byť večný a to je dobrá správa, ale iba ak sa vám páči takáto forma večnosti.“ (s. 252 – 253)
Toto nie je výzva k plochej angažovanosti, ale obyčajná naivná otázka: ktorým smerom sa teda máme vydať, keď stojíme v slepej uličke? Na konci knihy sa Balla s dvojnásobným odstupom vo vloženej Felešlegiho poviedke o boxerovi v ringu pýta: „Čo by tam hľadal?“ Boxer precitne: „Všetko v živote vzdal bez boja. Preto aj teraz len šermoval rukami v zimných rukaviciach na toalete, niečo brblal, potom sa pošmykol a rozbil si hlavu o pisoár.“ (s. 257) Postavy, prostredie, príbeh, všetko je tu, samozrejme, nástrojom vyjadrenia ľudskej situácie prostredníctvom (dúfajme) extrémnych hyperbol, no napriek tomu mi nedá neuvažovať, či vôbec existuje nejaký svetlý bod v tom večnom páde a neustálom nazeraní do temnoty. Napokon, pocit, že oproti singularite ničoty je celý svet a bytie záťažou, tlmočí Balla prakticky od svojho debutu. Predznamenáva ho už v postave psychiatra, ktorého maďarské priezvisko odkazuje na nadbytočnosť – nie však zbytočnosť. Ako napísal Vladimir Nabokov v Lolite: „Azda ešte tápeme, ale tápeme inteligentne, ako gynekológ, ktorý ohmatáva nádor.“ A práve v neutíchajúcej potrebe poznávať, prehmatávať, rozmýšľať a domýšľať je hodnota Ballovej tvorby. Ostatné implikácie Nabokovovej metafory netreba rozvíjať – vzhľadom na čierno-čierny svet Ballových postáv a jeho grotesknú podobu spoločnosti by však pripodobnenie autora ku gynekológovi a Slovenska k priestoru jeho profesionálneho záujmu nebolo úplne scestné.
Nuž, žiadať od Ballu východisko z bezútešnej situácie by nedávalo zmysel, pretože tlmočí práve beznádejné ustrnutie človeka v bezvýchodiskovej existencii. Svet uviazol na mŕtvom bode a Felešlegi, súc sám zdemolovaný, blúdi medzi ľudskými a medzi doslovnými (hoci imaginárnymi) ruinami, symbolizujúcimi koniec, náhlu katastrofu či postupný úpadok. Balla v tom má jasno: „Nevedieť, kým má človek byť a kde má svoje miesto – to je osud väčšiny ľudí, ktorí ani nevedia o svojej nevedomosti.“ (s. 222) Z katastrofy sa dostať je možné: je viditeľná a poskytuje šancu na nový začiatok. Ale úpadok sa zvrátiť a napraviť nedá, ak nikto ani nemá kapacitu všimnúť si ho.
Ballovo literárne tápanie je síce inteligentné, ale o ľudstve v jeho prózach sa to rozhodne povedať nedá. Čakal som teda, či aspoň pre spoločnosť alebo ľudstvo ako také nájde nejaký smer. Samozrejme, nenašiel – zostáva len navštíviť pri nedeľnom obede tých pár ľudí, čo zostali, a o hocičom hocijako, bez konkrétneho zámeru, si s nimi niečo povedať. V tomto duchu najlepšie charakterizuje Ballovu tvorbu, ako inak, samotný autor: „v tom, čo robí, je popri hlbokej ľudskej bolesti napriek všetkému aj obrovský zmysel pre recesiu a zároveň úprimný súcit s blížnym.“ (s. 246) A je azda príznačne ballovské, že túto vetu, potvrdzujúcu seba samu, prednesie staromládenecký alkoholik s igelitkou v ruke na psychiatrovom pohrebe.
