Vyhľadávanie
Artforum 2013
Básnickú tvorbu Kataríny Kucbelovej prijíma literárna kritika s porozumením. Vo štvrtej básnickej zbierke Vie, čo urobí prichádza so svojou najnaliehavejšou a predovšetkým najodvážnejšou výpoveďou. Tvarovo zomknuté texty narúšajú tradičnú predstavu poézie s ťažiskovým estetickým programom. Autorka predkladá recidivujúcu diagnózu postkomunistickej spoločnosti so všetkými deformačnými skratmi, odľudštenými víziami a civilizačným úpadkom. Naplno obnažila narastajúcu materiálnu a duchovnú biedu, s ktorou sme konfrontovaní, ale nie vždy ju dokážeme vnímať ako kritický jav. Na jednu misku váh stavia dopad konzumu a spotrebiteľskej nenásytnosti, na druhú kladie nezamestnanosť a pouličný život bez domova. Medzi tým osciluje motív strachu, uzavretosti a straty bezpečia.
Kucbelová vyhodnocuje súčasné dianie v spoločnosti ako reálny stav ohrozenia. Pribúda agresie a fyzických útokov, ktoré pramenia z frustrácie netolerantnej skupiny ľudí. V prvotnej fáze dešifruje zhubný vplyv mediálneho fenoménu. Prelínanie skutočnosti a virtuálnej reality vníma ako ústredný problém: „číta letáky supermarketov / mýli si televízne noviny a reality šou / susedov s postavami z televízie“. Zmenenú úroveň medziľudských vzťahov výstižne charakterizuje báseň Ploty. Za vrcholnú báseň zbierky pokladám Branné cvičenie, kde nájdeme množstvo dôvodov, ktoré podozrievajúce okolie považuje za nepriateľské a škodlivé. Vybočením z „bežného“ rámca správania sa môže dnes rozumieť čokoľvek: náboženská a sexuálna orientácia, členstvo v záujmových združeniach, samota, spoločenská angažovanosť, telesný handicap. Kucbelová otvára nekonečné spektrum individuálnej inakosti: odlišné vystupovanie, obliekanie, úpravu zovňajška, o spoločenských postojoch ani nehovoriac. „Niekedy ho stačí zosmiešniť, niekedy zabiť,“ vystihuje mrazivé rozpätie reakcií vyčkávajúceho násilníka.
Málokto v slovenskej poézii dokázal s takou presvedčivosťou pomenovať politickú, ekonomickú a sociálnu skutočnosť po roku 1989, ako Kucbelová. Vie, čo urobí je verná sociologická sonda zbavená lyrického pátosu a občianskej zhovievavosti. Jediné, čo mi prekáža, je nepravidelné používanie interpunkčných znamienok. Knižka vyniká atraktívnou grafikou a svojbytnými ilustráciami Daniely Olejníkovej, ale jej obsah nie je radostný. Obchádzanie alebo úplné zatajovanie pravdy je napokon vždy aj zlyhávaním umeleckých ambícií. Prípad Kataríny Kucbelovej to rozhodne nie je.
