Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Q 111 2010
Ilustrácie Jakob Kirchmayr
Preklad Mária Smoláriková
Vydavateľstvo Q 111 si pripomenulo dvadsiate výročie svojho jestvovania aj vydaním pôvabnej a zaujímavej knižky humorno-smutných príbehov, legiend a povestí z Viedne a jej mestských častí. Zozbierala ich Brigitte Weningerová, ktorá mala k dispozícii diela ľudovej slovesnosti nemeckej proveniencie publikované počas dvoch storočí. Vychádzala teda z oveľa bohatšieho historického materiálu ako napríklad Mária Ďuríčková v knihách povestí (Prešporský zvon, Dunajské povesti), ktoré sú zozbierané často takpovediac na kolene, a až spisovateľské majstrovstvo jej dovolilo plne ich rozohrávať. Napriek tomu majú veľa spoločného s rakúskou knihou: pochádzajú z geograficky blízkeho regiónu a predovšetkým historické udalosti zachytené v mnohých povestiach a legendách sú z toho istého obdobia, týkajú sa tých istých dejov – napr. bojov s osmanskými vojskami, obliehania Viedne, či v nich vystupujú spoloční panovníci (Mária Terézia, Jozef II.). V povestiach M. Ďuríčkovej vystupujú často konkrétne osobnosti známe v kontexte celej cisárskej monarchie – Mozart, Kempelen, Viktor Tilgner či Karl Jetting – prešporský Robinson atď. B. Weningerová sa vo svojich legendách a povestiach koncentruje viac na konkrétne osoby či figúrky, podľa ktorých sú dodnes pomenované mnohé viedenské hostince, fontány , ulice, rozpráva príbehy, ktoré sú zachytené na pamätných tabuliach domov a zvečnené v kameni či na múroch domových alebo kostolných priečelí. Popri historických udalostiach či faktografických údajoch napríklad o pestovaní viniča vo Viedni a v okolí, o príhodách z mnohých vinární a pivníc, o stavbe Dómu sv. Štefana a sochách zdobiacich jeho interiér, sa tu nájdu i humorné príbehy, hovoriace o večných témach, o ľudskej túžbe po šťastí a láske či o ľudských slabostiach. Na bývalom Pergauerovom dome na Bognergasse 3 v 1. obvode sa skvie nápis „.. no horšie ako čertova lesť a zákernosť môže byť už len – Bože uchovaj – zlá žena!“ Stretneme sa tu i s postavičkou žobráckeho hudobníka s gajdami Augustína, ktorý sa preslávil po celom svete pesničkou Ó, ty milý Augustín a má kovový címer na dome, kde dnes sídli reštaurácia Griechenbeisl na Griechengasse v 1. obvode. Nájdeme tu historku o chýrnom okovanom strome na Námestí Stock im Eisen, ktorý možno obdivovať neďaleko Dómu sv. Štefana. Autorka rozpráva aj o odvážnom vojenskom kuriérovi a tlmočníkovi Kolschitzkom, rodenom Poliakovi. Ten vďaka koristi z tureckého tábora – „zelených bobúľ na kŕmenie tiav“ – roku 1683 založil prvú kaviareň vo Viedni a dodnes má vo 4. obvode na Kolschitzkigasse kamennú sochu. Povesti sa viažu k portrétu slona na priečelí rožného domu v Grabene, ku krásnej fontáne, nazvanej Anjelská studňa, ktorú po päťsto (!) rokoch postavil bohatý občan na pamiatku odvážnej Elsbeth, čo oslobodila les vo Wiedene v 4. obvode od nebezpečného zbojníka.Genius loci metropoly na modrom Dunaji uchovávajú nielen zámky, paláce a početné múzeá, ale aj úzke uličky a krčmičky, kde si v pohode môžete dať nielen viedenský rezeň, ale aj makové šúľance, viedenské rožky, fiakrový guláš či Sacherove párky s chrenom. Pri prechádzke po Viedni, v magickom starom meste, no i na jej čarovných predmestiach, pozorne sledujte priečelia, pamätné tabule, svedčiace o úcte Rakúšanov ku svojej histórii. V tomto zmysle je kniha aj akýmsi svojráznym umeleckým „bedekrom“ po minulej Viedni. Motto knihy B. Weningerovej: „Keď nevieme, odkiaľ prichádzame, ako môžeme vedieť, kam ideme?“ – je do značnej miery potvrdením životnosti tohto žánra, ktorý voľne spracúva historickú tematiku. Vydanie Viedenských legiend a povestí je záslužným činom vydavateľstva, ktoré za roky svojho trvania zanechalo v slovenskej kultúre výraznú stopu. Je ďalším krokom k lepšiemu spoznávaniu nášho suseda, tehličkou k revitalizácii spojenia prerušeného v polovici 20. storočia. Škoda len, že slovenská stopa v spomínanej knihe je oveľa menej reflektovaná ako napríklad rakúska stopa v prešporských povestiach Márie Ďuríčkovej. Slováci sa tu spomínajú len ako anonymní príslušníci mnohonárodných cisárskych vojsk či multinárodného obyvateľstva Viedne. Pri čítaní povestí o Dunaji, dunajských vílach, vodníkoch či rybároch alebo v príbehoch so židovskými a cigánskymi motívmi si však treba nástojčivejšie uvedomiť, že okrem veľrieky pretekajúcej cez naše územia či viníc na úbočiach v okolí našich metropol alebo stavieb stavaných tými istými architektmi a v rovnakom štýle, nás spája i spoločná história a kultúra v mnohých humorno-vážnych príbehoch obyčajných ľudí. Tie nás budú čoraz viac zbližovať v spoločnej Európe, preto možno vydanie týchto legiend a povestí privítať aj v tomto procese. Navyše, môžu byť čitateľským podnetom najmä pre mladú generáciu a jej výchovu k spoznávaniu susedných národov. A už iba poznámka na okraj – možno by stálo za to inšpirovať či iniciovať i vydanie prešporských povestí v niektorom rakúskom vydavateľstve.
