Vili víly vence - Jozef Marec - O kysuckých vílach

O kysuckých vílach

O kysuckých vílach

Jozef Marec: Vili víly vence, Žilina, Artis Omnis 2007

  Knižka spisovateľa Jozefa Marca a ilustrátorky Michaely Veličkovej je návratom k starým európskym, no najmä slovanským pohanským mytológiám. Odkazuje k bájnemu svetu rusaliek a víl, ktorý sa spájal predovšetkým s prírodnými kultmi stromov, vodných tokov. Ako uvádza autor v úvode, knižka je zameraná na príbehy kysuckých víl, ich tajuplný zabudnutý svet.

  Rozprávania o tom, ako vznikla fujara, ako sa objavil prvý kysucký pltník, ako to bolo so slávnym zbojníkom Uhorčíkom vychádzajú z ľudových rozprávok a povestí a podoba ich literárneho spracovania im v zásade aj zostala verná.

Víly vílovaté, ako ich predstavuje autor, pôsobia len na prvý pohľad ako nežné tancujúce stvorenia ochraňujúce lesný život. Rozprávkové víly vedia byť nevyspytateľné, kruté, mnohým ľuďom popletú alebo i navždy zamotajú hlavu. Vstup do ich neviditeľného priestoru vyžaduje obeť zo strany človeka či víl. Duchovné zákony sú neoblomné. Kto vyruší víly pri tanci a vstúpi do ich kruhu, je za trest utancovaný na smrť. Kto pomôže niekomu proti vôli víl dostať sa do ich magického sveta, padá pod kliatbu – i keby boli jeho úmysly akokoľvek dobré. Takýto osud postihne starého baču spod Radhošťa, keď pomáha kajúcej Justíne získať naspäť svoju dcérku od víl. Justína splní všetky ťažké úlohy, aby si mohla dcéru vziať domov. Zaplatí však veľa. Príde o celé detstvo dcéry, pretože maličká Anička odchádza naspäť do ľudského sveta dospelá. Navyše je človekom už len spoly. Víly ju totiž nikdy úplne nepustili zo svojho područia, každú noc chodí s nimi tancovať. Ani s darmi od víl to nie je vždy také jednoduché. Víla Betka obdaruje dobrého starčeka drevom na zimu, aby zachránila svoju brezu. Zo starčekovej pôvodne milej ženy sa však po Betkinom dare stáva nenásytná starena. Starček i starenka nakoniec skončia ako medvedie obludy a víline dary sa menia na kopy suchého brezového lístia. Príhody však majú aj dobré konce. Statočný Bartolomej, sirota, pomôže ľuďom objaviť krásu bazy, keď za pomoci bazovej víly vystrúha prvú fujaru. Jeho úsilie by však určite neprinieslo toľko radosti a potechy, keby Bartolomeja neviedlo ku hre jeho ušľachtilé srdce a túžba rozdávať lásku okolo seba. Práve láska, ušľachtilosť, srdečnosť sú hodnoty, ktoré dodávajú teplo a vľúdnosť ľudskému svetu. Preto v rozprávkach čarovné víly toľkokrát zatúžili stať sa živým človekom. 

Timotea Vráblová