Sny zrelej samoty

Silvester Lavrík: Villa Lola

Bratislava, Koloman Kertész Bagala – L. C. A. Publishers Group

2004

  Mnohostranný umelec a vášnivý degustátor životných komplikácií Silvester Lavrík sa po prozaickom knižnom debute Allegro barbaro (2002) hlási s útlou knižočkou Villa Lola. Trocha roztatárený autorský štýl sa v nej ustálil na rozprávaní zjavne inšpirovanom poetikou filmovej poviedky s jedinou postavou. Je ňou učiteľka Kristína, ktorá si prišla zrátať svoje životné mínusy a plusy do izby gréckej vily Lola s výhľadom na more a s vábivou zvukovou kulisou jeho šumenia. Toto rátanie sa uskutočňuje v bezdejovom priestore izby, kde zrelá žena premýšľa o tom, čo sa s ňou stalo, čo zaplnilo jej život a o čo ju pripravil milovaný neverný manžel, dve prekrásne emancipované deti, najlepšia priateľka, ktorá jej zviedla muža a najlepšia priateľka, ktorá sa zrejme utopila v jazere.

  Lavrík je však pridobrý autor na to, aby sa uspokojil s nejakým výpočtom alebo ofilozofovaním nejakého ľudského osudu a s nejakými ordinárnymi morálnymi či mentálnymi závermi. Jeho disciplinované a prepracované štylizácie dávajú od počiatku tušiť, že má za lubom voľačo iné a že jeho cesty povedú do menej vykričaných svetov. A naozaj, už upútavka na zadnom prebale upozorňuje, že „Kristína má alergiu na slnko“. A že to bola relevantná informácia, potvrdzuje celé rozprávanie. Slnko je totiž pre Kristínu symbolom samca, ktorému žena obetuje silu i krásu a z ktorého napokon, tiež symbolicky, dostane alergické vyrážky. Preto aj celé to životné plátno, na ktorom sa premietajú skutky i neskutky zrelej ženy, má pri všetkej svojej faktografickosti erotické zafarbenie a celý Lavríkov decentný jazyk skúpy na slovo, ozvláštnený iróniou a hovorovosťou, zarámcovaný gréckym koloritom s narážkami na antické báje, vypovedá vlastne o devastujúcom mužskom princípe. Veď hrdinka napokon prišla k moru preto, aby sa oslobodila od mužskej reality i vnucujúcej sa reality snov o mužoch, a našla „raj samoty pre tých, ktorí chcú vojsť do mora“, čo nie je samec. Už táto skutočnosť jej stačí, aby „zjedla rybu mlčania“ (manželského, prirodzene, mlčania medzi mužom a ženou) a začala mať rada seba samu. Poetickou štylizáciou a vecným lyrizmom Lavríkov text tak trocha pripomína Camusovu poviedku Cudzoložnica, kde cudzolož taktiež spočíva v odovzdaní sa ženy láskajúcemu moru. Tento akt však nie je u Lavríka dokončený, lebo hrdinka neprekročí izbu a napovedané vyvrcholenie zostane v nedohľadne: nie je celkom jasné, či more bude milenec alebo matka.

  Lavríkova Villa Lola je v každom prípade próza, ktorá naznačuje, že medzi súčasnými výrazovými prostriedkami má svoje miesto aj lyrika, ak má, pravdaže, čo vyjadriť.  

Alexander Halvoník