Vyhľadávanie
Na noži
Zadychčané ambície
Pavel Urban: Vínny duet, Žilina, Artis Omnis 2006
Keď Pavel Urban vstupoval do literatúry knihou Obrázky z raja, na jej prebale mal napísané slová Vojtecha Kondróta, že debut býva výberom z toho najlepšieho, čo má autor v zásobe. A ak sa aj v knihe vyskytnú nejaké chyby, možno ich odpustiť... Pre druhú knihu je ale načrtnutá určitá hranica, pod ktorú by nemal ísť. A takisto táto pomyselná čiara v určitom zmysle zužuje vnímanie jeho tvorby a vytvára mu (chtiac-nechtiac) akúsi šablónu. Vínny duet vychádza približne rok po debute tohto Žilinčana. Svoju latku nepodliezol, no spomínaným šablónam vytvoril pevné mantinely. Kniha začína časťou Dedičstvá, ktorá ma pre mňa najväčšiu hodnotu. Básnik sa tu vracia do detstva, výpovede situuje do dedinského prostredia. Podarilo sa mu vytvoriť básne, ktoré akoby namaľoval na plátno, veci sú v nich konkrétne, nepodliehajú sentimentalite, ani sa nehrajú na všeplatné filozofovanie. Sú obrázkami, ktoré hovoria úprimným a svojským jazykom. Za touto časťou nasleduje sedem básní z cyklu Týždeň milencov. A tu sa aj začínajú upevňovať šablónovité princípy. Cyklus je totiž poetickým smerovaním úplne inde ako Dedičstvá. V druhom rade je tu problém kompozície a pointovania textu – Urban používa ten najjednoduchší spôsob: obraz a jeho posunutie do druhého plánu, prípadne jeho popretie: „pastieročka / koketných svetiel / zo semaforov // spokojná zaspíš // keď môžeš pustiť / básnického gaunera / na zelenú“. Toto sa v nasledujúcich troch častiach (Orbis pictus, Tichonočné blues, Medzi riadkami) opakuje viac alebo menej viditeľne a šablóna, ktorú básnik nevie rozbiť, ho čoraz viac obmotáva a nechce pustiť.
Pavel Urban sa s druhou knižkou priveľmi poponáhľal. Jeho poézia má hodnotu, no stereotypnosť a rozbitá kompozícia sa už nedajú prehliadnuť. Napriek všetkému, nemal by sa z neho stať regionálny autor s ambíciou písať iba pre okruh ľudí, ktorí ho s uznaním poklepú po pleci za hocijaké „veršovanie“.
Radoslav Tomáš
