Recenzia
Miroslava Košťálová
08.08.2017

Vitamínová banda na úteku

Už ste sa niekedy zamýšľali nad tým, aké by to bolo, vzbúriť sa proti pravidlám a vydať sa na dobrodružnú cestu? Z času na čas pravdepodobne každému z nás napadne táto myšlienka. O to väčšie je potom naše prekvapenie, keď dostaneme do rúk knihu, v ktorej sa proti majiteľovi skleníkov vzbúri zelenina a ovocie.

Rozprávková kniha Repujúci grep Hany Koškovej vyšla tento rok vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov a začína vzburou v skleníku. Zatiaľ však nevieme, čo je tým hlavným dôvodom, kvôli ktorému chcú ovocie a zelenina ujsť (zistíme tu až v závere knihy). Je zaujímavé, že prostredníctvom dialógu medzi pánom Sršňom, majiteľom skleníkov, a rozprávačom sa dozvedáme, že „kamióny stoja pred mojimi skleníkmi a všetky prepravky s tovarom sú prázdne. Len v jednej debničke som našiel baklažán a kivi. To je všetko“ (s. 6).

Autorka využila v tejto detskej knihe to, čo pôsobí na mladého čitateľa mimoriadne príťažlivo – motív putovania. Ovocie a zelenina sa vydajú na dobrodružnú cestu, prostredníctvom ktorej sa napríklad zapoja aj do súťaže Zrelé pele-mele. Práve v tejto časti knihy sa naplno prejavila autorkina obrazotvornosť a cit pre detail. Môžeme to vidieť v pôsobivom opise príprav slnečníc na súťaž: „Hrášok im na blúzky požičal lesklé gombičky, jahody svietiace kryštáliky na sukne, kučeravý petržlen im nakučeravil vlasy a šalátové listy nariasili rukávy“ (s. 19).

Veselé okamihy sa tu striedajú s menej úsmevnými, a práve tie pôsobia v deji ako hnací motor. Koniec-koncov, nefunguje to v realite presne tak isto? A tak po absolvovaní súťaže zriaďujú ovocie a zelenina vlastnú rozprávkareň pre deti. Priestor tu dostávajú rôzni obyvatelia vitamínovej bandy (slivky, ananás, pomaranč či hrozno). Ich rozprávanie je obohatené o ironické posmešky ostatných, a tak nie je žiadnym prekvapením, keď sa napríklad grep poháda so slivkami. Napriek nezhodám však v konečnom dôsledku všetci držia spolu.

To, čo je na tejto rozprávkovej knižke mimoriadne príťažlivé, je tiež autorkin zmysel pre humor. Prostredníctvom neho tak dokáže pobaviť nielen najmenšieho čitateľa, ale aj toho dospelého: „Myslíte, že zažijeme aj nejaké dobrodružstvo? – poskakoval od nedočkavosti hrášok. – Iba ak v nejakom zemiakovom šaláte, ha, ha, ha, – uškrnul sa egreš“ (s. 12 – 13).

V Repujúcom grepe je obsiahnutý aj filozofický rozmer, ktorý nám ponúka rozprávka Pomaranč na Mesiaci. Pomaranč sa prizná, že počas sna zobral chlapca Nikolaja na mesačný výlet, „veď sen je pre deti veľký zážitok a niekedy sa v ňom cítia ako naozajstne“ (s. 38). Veliteľka tekvica, chválenkár grep či banány, ktoré si zvykli na Tatry – a vôbec celá vitamínová banda –, vytvárajú pôsobivé a vtipné situácie, doplnené farebnými ilustráciami Martina Kellenbergera. Samozrejme, ako každá rozprávka, aj táto má svoj šťastný koniec – nie je to láska medzi slivkami a grepom, ale spoločné presťahovanie sa celej vitamínovej družiny do záhrady strýka Jarného.

Prečo teda názov Repujúci grep, keď ide o rozprávku, ktorá nemá ústredného hrdinu? Môžeme sa nazdávať, že práve tento druh ovocia môže pritiahnuť detského čitateľa, keďže slovo „rep“ je v súčasnosti nielen mimoriadne obľúbené, ale aj dostatočne známe. A hlavne, rep je založený na pôsobivej hre so slovom a predstavivosťou. A nie je azda to v rozprávkovej knihe dôležité?
 
Miroslava Košťálová