Vyhľadávanie
Vitráže na Slovensku
Zostavili: Ilona Cónová, Ingrid Gajdošová, Desana Lacková
Bratislava, Pamiatkový úrad SR a Vydavateľstvo Slovart 2006
Kniha je vzácnym spojením odbornosti a čitateľnosti. Môže po nej siahnuť každý záujemca o vitráž. Dozvieme sa tu o technológiách vitrážovej tvorby, oboznámime sa s terminológiou vitráže (mníšky, kružba, švarclot, vimperg). Množstvo príkladov vitráží in situ podnecuje vnímavosť k priestoru, kde žijeme (postava ženy v budove bratislavského policajného zboru na Špitálskej, žilinská železničná stanica, súdne budovy). Kniha sa však venuje aj prácam uchovávaným v muzeálnych zbierkach a pri stratenom súbore vitráží zo Zlatých Moraviec dokonca navrhuje možnosti identifikácie strateného diela. Sympatický je nadkonfesionálny prístup k fenoménu: publikácia zahŕňa synagógy i kostoly. Štruktúra knihy pritom prehľadne kombinuje časovú a priestorovú os. Prvá časť knihy prechádza dejinami, druhá nás vedie abecedne od Alekšiniec po Žilinu. Je to fascinujúce čítanie, počas ktorého prechádzame akýmisi „dejinami krehkého“ – osud vitráží sa tu javí ako lakmusový papierik dejín, počas ktorých umenie svetla dopláca na obdobia dejinnej tmy. Najmä v stredovekých vitrážach prejavili ich tvorcovia výrazný cit pre svetlo prestupujúce farebným sklom a práve v súvislosti s týmto fenoménom sa javí nevhodné používať prívlastok temný pre obdobie stredoveku. Úbytok sklenných tabúľ nespôsobovalo len ničenie, ale napríklad v Hronskom Beňadiku pri opevňujúcej prestavbe chrámové vitráže zamurovali. Z uvedených príčin sa stredoveké vitráže u nás dochovali len vzácne: najstaršie z nich sa nachádzajú v Červenom Kláštore a kostole v Pezinku – Mysleniciach. K ďalšiemu rozmachu vitráže v celoeurópskom meradle dochádza až návratom k historizmom. Na rozdiel od vitráže 19. storočia, „uväznenej v olovenej mriežke“, secesia využíva prúty olovenej siete ako súčasť výtvarného výrazu a kompozície. K vrcholným príkladom patria „pávie“ vitráže liečebného domu Thermia Palace v Piešťanoch.
Publikácia poukazuje na tesnejšie príklady väzby vitráže s obradom – špecifickými dielami sú oltárny obraz Zvestovania v bratislavskom Františkánskom kostole a Krížová cesta podľa návrhu Vincenta Hložníka. Aj v čase doktríny soc. realizmu kvalita dostala slobodný priestor neraz práve v sakrálnych stavbách. Z generácie mladších výtvarníkov na tomto poli vynikajú práce Marka Trizuljaka. V kontexte svetovej tvorby zaujme podiel architektov (Gaudí) a grafikov na tvorbe vitráží (Max Švabinský, Aubrey Beardsley, Alfons Mucha). V tejto súvislosti chcem spomenúť u nás málo známu realizáciu japonského architekta-reštaurátora Takubo Kijódži dostal do románskeho kostola v severofrancúzskom Pérouse svetlo tak, že strechu vytvoril z farebných sklenených škridlíc. I tento príklad potvrdzuje, že v umení vitráže sa čoraz viac prestupujú Východ a Západ – trend započatý už secesiou. Po 19. storočí, ktoré prinieslo kvantitatívny rozmach – ale aj určitú obsahovú vyprázdnenosť masovej produkcie osádzanej do mechanickej mriežky – vznikli početné kvalitné diela 20. storočia. Táto skutočnosť opodstatňuje nádej, že výtvarný prejav ani v budúcnosti nebude rezignovať na výzvu formovať životný priestor a nechá cez matériu prestupovať svetlo.
Publikácia o vitrážach vidí architektonický priestor (predovšetkým sakrálny) v jeho komplexite, a preto sa jej darí nájsť dobré a pravdivé slovo pre vitráže, ku ktorým by sme – samým osebe – museli pristúpiť kritickejšie. V tomto noblesnom prístupe je jej veľká prednosť.
Anna Hlaváčová
