Vlčie svadby - Radoslav Tomáš - Posolstvá motýlích krídel

Posolstvá motýlích krídel

Posolstvá motýlích krídel

Radoslav Tomáš: Vlčie svadby, Praha, Na konári 2009

  Básnik Radoslav Tomáš (1982) nepatrí k autorom, ktorí chcú na seba za každú cenu pritiahnuť pozornosť. Skôr ako ohlušujúcim experimentom a šokujúcim momentom dáva prednosť poctivému formovaniu svojho tvorivého programu. O svoje miesto na literárnej scéne sa prihlásil debutom Chlapec (2005) oceneným Cenou Ivana Kraska. Naposledy zaujal porotu súťaže Básne 2009 a získal jej prémiu.

  Zaujímavosťou je, že jeho druhá zbierka Vlčie svadby vychádza v pražskom vydavateľstve, ktoré sa zameriava na vydávanie teatrologickej literatúry. Úsporná až asketická grafická úprava knižky dokonale zapadá do Tomášovho tvorivého naturelu, je zrejmé, že obsah je pre neho nadradený forme. Nie je tu nič nadbytočné, všetky slovné významy, presahy a odkazy sú funkčné. Dôrazne dbá na disciplínu tvaru a nepodlieha opisnému odbiehaniu. Jeho prednosťou je sústredný a koncentrovaný výraz zasahujúci do najabsolútnejších vrcholkov (láska, smrť, viera, vina, odpustenie, sloboda jedinca vo víre spoločenských zvratov). S obľubou definuje tieto fenomény v spojitosti s vlastnou zmyslovou skúsenosťou a poznaním. Miestami sa pohybuje na tenkom lane, ale neskĺzne do banality. Východiskom sú mu postavy z gréckej mytológie a biblické motívy – nevytvárajú pomocné piliere, ale cez ich ťažiskové hodnotové posolstvo sa dokáže posúvať do súčasnosti. Miestami je jeho metaforické vyjadrovanie zarážajúco presné, takmer merané skácelovskou mierou: „Ráno počíta / koľko slov sa zmestí / do boľavých úst“. Opakovaným námetom sa stáva smrť, ale nevyznieva tu ako fyzický zánik či koniec bytia, skôr ju nachádzame v blízkosti života a večnosti. Ozvláštnením sú básne v próze (cyklus Minotaurus a Theseus). Tomáš v nich dokázal uplatniť analytické možnosti detailného pozorovateľa. Ľahkosť, prirodzenosť plynutia, dráždivá línia „príbehu“ a jemné celoplošné napätie vyvolávajú čitateľskú zvedavosť. Autor rozohráva s čitateľom otvorenú partiu a pozýva ho k tvorivej výmene. Občas svoje texty koncipuje ako dialógy, cítiť z nich autentickú dychtivosť po hľadaní nespochybniteľného stavu pravdy s následnou konfrontáciou s reálnou skutočnosťou. Do týchto dialógov okrem muža a ženy vstupuje cesta, dom, sen či noc, aby aj ich zastúpením vznikol vyvážený obraz pohyblivého sveta. Empatiou v záverečnom časti Starec a Boh lyrický subjekt berie na seba ťarchu stareckej pozície s jej nadhľadom i s jej úskalím. Motív motýlích krídel, ktorý sa neustále vracia, evokuje večný pohyb a nádej v kontinuálne bytie. Syntetizujúci zážitok a senzitívne nasadenie smeruje k počiatku a neopakovateľnosti: „Je ráno / ktorého sa ešte nikto // nedotkol“. Fascinácia vnímanou prítomnosťou vyúsťuje do zaujímavej noetickej platformy.

  Vlčie svadby sú prototypom príjemného a azda aj inšpirujúceho čítania. Vyhranený lyrický pohľad poskytuje plnohodnotné prijímanie poézie ako nenahraditeľného umeleckého fenoménu. Tomáš kultivovaným spôsobom dokázal presvedčiť, že priestor pre oslovujúce básne sa ešte celkom neuzavrel.

Miroslav Brück