Vyhľadávanie
Nová zbierka Príbeh (ja) na mladom snehu poetky, výtvarníčky a divadelníčky Anny Ondrejkovej vychádza po sedemročnej pauze.
Zbierka však nesie typické tematické aj tvarové znaky jej predošlej tvorby, ktorú najnovšie rozvíja v rozsahovo a kompozične zomknutom cykle, rozdelenom do štyroch prepojených oddielov, nazvaných – v zhode s minimalisticky, no mnohorako (aj hlučne) pulzujúcim rytmom knihy – číslicami 1 až 4.
Výpovedný je už samotný názov zbierky, ktorý v sebe kondenzuje aktuálnu fyzickú ukotvenosť aj procesuálnosť a s tým korešpondujúcu ambivalentnosť, ktorá sa v kontexte autorkinej tvorby týka viacerých pólov, vrátane (nielen individuálne zastúpených) zámen „ja“ a „ty“, sna a reality, vysokého a nízkeho, posvätného a svetského, minulého a súčasného/budúceho; za všetko hravé: „viemneviemviemneviemviem“ (s. 16), prípadne: „: už nie som (bola som? nebola):“ (s. 39).
Ľadové ostne
Lyrická subjektka svoje prežívanie opäť napája na kolektívne (nábožensko-mytologické, rozprávkové či legendické) siete, ktoré ju v minulosti čiastočne zachraňovali, prípadne jej poskytovali harmonizačné vedomie začlenenia individuálneho (aj) utrpenia do vyššieho celku, no tentoraz predstavujú takmer výlučne skôr kruto stotožňujúce (ľadové) ostne: „vedro je plné baránkovej krvi (...) mala som ťa držať v náručí, / kým si umieral // mala som ležať pri tebe / v ohnivozelenej novembrovej tráve / s prerezaným hrdlom“ (s. 34; škoda len následného dopovedania, ktoré predošlý účinok oslabuje: „vedro je plné krvi // plné mojej krvi“, s. 35).
Kniha je vnorená do durasovskej melanchólie („priskoro sme podstúpili smútok“, s. 21), naberajúcej nielen hmlisto povznášajúce, ale aj priezračne temné, a predsa hmatateľné kontúry – či už ide o lásku, ktorej sila sa klenie ponad storočia („vo mne snežiacej / pred tisícimi rokmi / vo sne: v dcére / inej ženy: inej Izoldy: / more je: v oku“, s. 20), no je opakovane konkretizovaná v existencii tu a teraz milujúcej hrdinky („posteľ, na ktorej / umriem (...) neprestala som ťa milovať / (Tristan)“, s. 54), o (rodovo príznakové) starnutie v individuálne pozitívnom („krásna [stará a chorá] žena“, s. 43) aj (cez spoločenský raster snímanom) negatívnejšom duchu („na káre stojí priezračná kráľovná / : čierne vtáky zmrzli, opadali: zúbožená: / starnúca: vezú ju“, s. 29), alebo o existenciálnu sizyfovskú nezmyselnosť („do hustnúceho jazera: / a kto vypláva, / toho hodia na oheň, / kto nezhorí, / toho ukameňujú“, s. 53), ktorá je (nateraz vskutku skromne) dotváraná upokojujúco metafyzickým presahom („krv tečie do mora // more do srdca jediného Boha“, s. 22), resp. cyklickosťou („mladý sneh sa zosúva / do môjho prázdneho / lona / do počiatku / noci“ (s. 27) dotovaným vedomím (ne)konečnosti ľudského života: „dvere horia: / dvere sa zatvorili, horia“ (s. 56).
Snehoheň v kostiach
Povedané ústi nielen do obsahovo podnetných, ale aj vizuálne uhrančivých, hrozivo estetických pasáží: „zavesenej dračej srny: vo mne / na striebornom háku: / konečnej, snežiacej, // bez dychu“ (s. 20).
Pokiaľ ide o poetiku, autorka naliehavosť výpovede, neodbytnosť myšlienok a pociťovaných stavov zintenzívňuje výrazne častým, prevažne funkčným (chvíľami totožným či – aj medzitextovo – refrénovitým) opakovaním: „tancujem v prázdnom divadle, potme: / tancujem / : / tancujem, / krvavý mladý snehoheň v kostiach“ (s. 17; slovné novotvary sú pre Ondrejkovej svojsky bizarný svet príznačné tiež, nielen čím sa jej tvorba zbližuje s básňami Evy Luky).
Verše sú zároveň opakovane prerývané pozornosť spomaľujúcim, to-ktoré miesto prehlbujúcim začleňovaním dvojbodiek, hoci už nie natoľko extenzívne či v zmysle slabikovania bolesti, ako to bolo v tvarovo experimentálnejšej zbierke Izolda: sny, listy Tristanovi (2010), po ktorej nasledovala už v prvom pláne pokojnejšia knižka Úzkosť (2013).
Umelecky hodnotné
Ako je zrejmé i z predošlých ukážok, silné zastúpenie má v básňach (aj sakrálne erotická) telesnosť, s ňou súvisiace a s autorkinou profesijnou viacdomosťou súzniace inscenovanie (sa) („opustené javisko [surový slaný prievan], / na ktorom stále tancuje / smutný anjel“, s. 15), ale aj odstúpené meta-naratívy: „v zasneženej záhrade (ďalšia fotografia?) //: ‚nikdy som nebola taká šťastná‘ (zlatistý hlas)“. (s. 16) Ojedinelo sa ozve i (v kontexte zvyšku mierne rušivý) angažovanejší tón: „prebúrali tretí oblok, dvere, zriadili / herňu: veľký úrad //: popravisko“. (s. 44)
Viaceré (spomínané) kvality zbierku zbližujú s – v mnohých ohľadoch, samozrejme, odlišnou – tvorbou Jany Bodnárovej a Mily Haugovej, ktoré v roku 2021 takisto vydali zväzky poézie. Podobne ako ony, aj Ondrejková novou tvorbou potvrdzuje vývinovo relevantné, umelecky hodnotné miesto v aktuálnej poézii.
Anna Ondrejková: Príbeh (ja) na mladom snehu
Levoča : Modrý Peter, 2021
