Recenzia
Ivana Hostová
02.02.2015

Vnútrozem - Daniel Hevier

Trio Publishing 2014

„Preto sú najpôsobivejšími polohami prítomnej knižky autenticky pôsobiace potenciálne sebarefl exívne pasáže...“


„Kreatívec“ Daniel Hevier je v slovenskej literárnej sfére doma už pekných pár desaťročí. Vstúpil do nej ako básnik, no takmer paralelne s poéziou začal písať aj pre deti. Kým si relatívne skoro po „nežnej“ – v roku 1991 – nezaložil vydavateľstvo, pôsobil v redakciách (Slovenský rozhlas, Mladé letá). Z výpočtu jeho doterajších aktivít (len na ukážku: spolupráca s divadlami a najrôznejšími médiami, doktorandské štúdium, podieľanie sa na pracovnom prostredí slovenského Google, písanie hudobného blogu a pod.) nejakým spôsobom spojených s literatúrou, resp. skôr „kreovaním“ v každom zmysle, ako aj z množstva vydaných kníh (propagačné stránky uvádzajú, že napísal „cca 100 kníh“) je zrejmé, že ide o typ autora, ktorý sa rozhodol literatúrou uživiť. To sa mu zrejme darí. Pri takejto nadmernej produkcii a všestrannosti však isto nemožno predpokladať dosahovanie vrcholných kvalitatívnych výkonov. Najnovšia – štrnásta – básnická kniha Vnútrozem, ktorá vychádza pod značkou Daniel Hevier, sa v súlade so súčasnými trendmi rozhodla zaujať prácou s vizualitou. Koláže, asambláže, kresby a iné výtvarné útvary sú najmä farebné a na kriedovom papieri. Vo väčšine prípadov komunikujú (často priexplicitne) s textovou zložkou, no vyšší stupeň interpretačnej inšpiratívnosti a originality dosahujú zriedkavejšie (s. 24 – 25). Podnet, z ktorého vzniká vizuál a na základe neho často báseň, sa v primnohých prípadoch javí ako náhodný (čmáranina či machuľa, ktoré niečo pripomínajú), textová zložka je zväčša kvalitatívne nevyrovnaná a len zriedkavo inovatívna.

Problematickou sa v ostatných Hevierových knihách, ktoré sa snažia zaradiť do komunikačného priestoru poézie, stala otázka hodnotiacich kritérií. Ich intencia – šírka čitateľskej verejnosti, ktorej sú určené – a stupeň „žánrovosti“ nie sú celkom jasné. Azda najadekvátnejšie je ich hodnotiť vo vzťahu k autorskej osobnosti Daniela Heviera. Preto sú najpôsobivejšími polohami prítomnej knižky autenticky pôsobiace potenciálne sebareflexívne pasáže: „potreboval by som zátvorky / dve obrovské arcizátvorky / do ktorých by som mohol / uzatvoriť svoje nespotrebované zásoby / papierovú kašu zápiskov / a konštrukčných plánov / z ktorých nikdy nepovstane katedrála / ani len múrik pri blázinci“, v ktorých subjekt vyjadruje aj pochybnosti vo vzťahu k úspešnosti svojho autorského projektu: „ale veď aj tento chlap chcel niečo zachrániť / a vykričať / a možno si pochabo myslel že sa mu to podarilo / zavesím sa naňho a budem si pochabo myslieť / že sa mi to – aspoň mne – podarilo“. Ja si síce môže na chvíľu pochabo niečo navrávať, no kritika a dejiny literatúry však zrejme budú mať na estetickú hodnotu Hevierovej tvorby ostatných rokov iný názor. Či sa mu presah (v podobe akéhosi „kreatívneho aktivizovania“ verejnosti) darí vytvoriť inými aktivitami, s autorovou poéziou súvisí len málo.