Vojde kôň do baru / David Grossman / Pre-
klad Silvia Singer / Artforum 2016
Keď začnete čítať
knihu súčasného
i z r ael ského s pi-
sov ateľa Dav id a
Grossmana (1954),
môže vás tešiť, že ste
ešte len na začiatku,
a všetko to úžasné
čítanie máte pred
sebou. No knihy, tak
ako život, nemôžu
bežať stále v rovna-
ko nádhernom pokluse a po niekoľkých stranách sa
vám tento dojem potvrdí. Pribúdajú disharmónie,
a humor – už nie výlučne láskavý – ovládne scénu.
Kniha Vojde kôň do baru totiž zachytáva večerné
predstavenie stand-up komika Dovala G. v malom
izraelskom meste, ktoré sa odohráva v jednom
neveľkom suterénnom bare. Autorov, a teda aj ko-
mikov humor, je humorom par excellence, taký sa
na Slovensku skrátka nevyskytuje – možno iba ak
v periférnych putikách blízko univerzít.
Dovale je ako komik svojho žánru výnimočný.
Rve to do divákov bez bázne a hanby, rýchlosťou
precízne pripraveného profíka, prúd dokonalej one
man show, slovných hračiek, vtipov, improvizá-
cií, ale tiež jemnej všímavej inteligencie, preká-
račiek a ostrej komunikácie. Zabáva sa každý. Na
priblíženie deja by stačili štyri rozvité vety, o dej
v bežnom zmysle slova tu vlastne nejde – iba ak
v retrospektíve a aj ten je úplne jednoduchý. Pre-
to si autor vypomáha princípom akejsi ikebany.
Konštituuje objekt – priateľa z detstva, bývalého
sudcu, za predpokladu, že publikum je tieň, ktorý
z iného uhla svojimi vstupnými komentmi dotvára
príbeh. Je na predstavení prítomný, a v správnom
čase dokonca dramaticky vtiahnutý do centra dia-
nia. Niektoré fóry z Dovalovej stand-up show nie
sú veľmi originálne – napríklad ten, že manželka
sa najviac rozvášni, keď si manžel po súloži utrie
vtáka do záclony, rozprával už dvojmetrový Rudko
Jílek na vojne. Alebo ten, ako prestane papagáj vul-
gárne nadávať po zavretí do mrazničky a spýta sa,
čo vyviedlo to kura, je tiež notoricky známy – ale
vyvažujú ich iné, originálne vtipy, súce na zaradenie
do repertoáru každého komika, podobne ako dva
slávne vtipy Kurta Vonneguta.
Poslednú Grossmanovu knihu by som nazval
absolútnou obsahovou modernou. Takáto literatú-
ra sa rodí v skrytých génioch, mravných mágoch,
v mystických vyznávačoch viery v rešpektovanie
človeka. Nájdeme ju v mysliach inteligenčných Ma-
lých Gavrochov, jednoducho v mysliach tých, čo zašli
až na okraj sveta a vrátili sa, aby zašili roztrhané
nádeje a vyčarili úsmevy na tvárach. Hevier, Cifra,
Balla by o nich vedeli napísať.
A zrazu do toho vpáli život. Kto neplače, môže si
prilepiť na kabát ceduľu s nápisom: Bezcitný. Pre-
háňam, prispôsobil som sa totiž štýlu Dovaleho,
teda Grossmana. Je tu nový Kesayov Randle Patrick
McMurphy či polovičný Mináčov Výrobca šťastia,
ktorý s nami roztáča diabolskú partičku literárneho
pokeru. No na rozdiel od Randla Patricka, ktorý padá
až na konci, premožený tupou mocou, Grossmanov
hrdina padá už po zásahu opravdivosti, lebo od za-
čiatku šliape navzdory všetkému, navzdory sám
sebe, na tretí dych, na kyslíkový dlh.
V istom okamihu sa rozprávanie zmení. Umelec-
kým zámerom bolo zrejme priblížiť paniku, prázd-
notu a bezmyšlienkovitosť – kniha sa zrazu prepadá
do prázdnoty a akejsi primitívnomyšlienkovosti.
Nie však na dlho. Krátkou epizódou akoby nám
chcel autor demonštrovať, čo je čistá studnička
najjasnejšej vlády nad slovom a čo poklesnutý žá-
ner. Ale i túto pasáž Grossman geniálne využije na
akceleráciu do novej sféry literárnej mágie. Vráti
top high kvalitu, no ponechá mystifi kačné prvky,
ktoré sa objavili na predchádzajúcich stranách,
takpovediac, v čase „autorského bezvládia“. Pre-
vedie čitateľa cez most oddeľujúci až krištáľovo
priezračnú prózu od rozorvanej poézie. Autor si
dovolí aj známu fi ntu – najdôležitejšiu informáciu
o Dovalovi s plnou vážnosťou vysloví až vtedy, keď
si je stopercentne istý, že každý čitateľ si ju sám do-
myslel. Už predtým ho totiž zahrnul takým kvantom
právd a rôznorodých myšlienok, že iba vyrovnáva
skóre v prospech čitateľa.
Musím sa s niečím priznať: k Dickensovi som sa
dostal až vo veľmi pokročilom veku a vravel som
si vtedy: „Prečítať Dickensa a zomrieť!“ Grossman
je podľa mňa Dickensom dnešnej doby. Človek je
šťastný, že sa dožil takéhoto literárneho, ale aj mrav-
ného skvostu. Zrazu tu už nie je Randle Patrick Mc-
Murphy, ale niekto, kto akoby symbolicky vznikol
zo splynutia dvoch hlavných postáv románu Kena
Keseya Vyhoďme ho z kola ven, Randla Patricka Mc-
Murphyho a náčelníka zvaného Hbitý Koště – a spolu
s Kraskom voláme: „Ó bože úbohých a ponížených,
modlitbu moju milosrdne prijmi! Ty veľký, pretože
si bohom malých, u nôh, ó, uzri svojho najmenšieho,
jak bez nádeje predkladá Ti, jak beznádejne vykladá
Ti, nezmernú veľkosť úbohosti svojej.“
Odporúčam vám nezhltnúť túto knihu za jed-
nu noc. Vychutnajte si momenty, keď sa ocitnete
v dosahu lúčov jej očistného mravného balzamu.
No zároveň určite preoseje čitateľov – na tých, čo
budú plakať, na tých, čo sa budú smiať, a na tých,
čo sa zhnusene odvrátia. Neviem, či sa nájdu aj
takí, čo zostanú ľahostajní. Asi v druhej polovici,
a ešte viac v tretej štvrtine, Dovale zvoľní tempo.
Namiesto toho, aby zrýchlil a logicky vyšpľachol
zvyšok retrospektívneho deja, riskuje, a zažíva
mnohonásobnú stratu divákov svojej stand-up
show. Tá sa začína aj končí rovnakými slovami.
No kým na začiatku ide o výzvu, na konci je to
rekviem. Napriek všetkej kontroverznosti máme
dočinenia s jedným z vrcholných diel súčasnej
tvorby. Grossmanova kniha je pre fajnšmekrov. Je
z tých, ktoré sa nepožičiavajú, pretože by sa vám
nevrátili. Standing ovation!
