Vyhľadávanie
Nestáva sa často, aby sa odborná historická monografia z dielne domáceho autora vypredala už zakrátko po uvedení na trh. Kniha medievistu Dušana Zupku (Univerzita Komenského, Historický ústav SAV) je práve tým prípadom, keď jednak fundovaný výklad, ale aj zaujímavosť samotnej témy vzbudili čitateľský ohlas, čo viedlo vydavateľstvo Veda k bezprostrednej potrebe uvedenia druhého, mierne doplneného vydania knihy.
Publikácia Meč a kríž. Vojna a náboženstvo v stredovekej strednej Európe (10. – 12. storočie) predstavuje čitateľom rozmanité podoby tzv. náboženského vojenstva, čiže fenomén, ktorý sa stal dôležitou súčasťou ideových rámcov a sociálnej praxe stredovekých mocenských a duchovných elít. Vojenské strety a ozbrojené konflikty (nielen) v strednej Európe boli totiž v časoch vrcholného stredoveku do veľkej miery chápané, odôvodňované a podnecované za pomoci náboženských predstáv tvoriacich špecifické formy kresťanskej zbožnosti. Anotovaná kniha v slovenskom prostredí celkom unikátne otvára tému, ktorá nielenže v našom priestore nebola dostatočne historiograficky spracovaná, ale zároveň ponúka sondu do čitateľsky atraktívneho prostredia stredovekého vojenstva a dobovej politickej imaginácie. Pritom bližší pohľad na rozličné podoby legitimizovania a posväcovania ozbrojených aktivít v predmodernej minulosti môže byť tiež cenným ponaučením pre pochopenie súvislostí medzi vojnou a náboženstvom aj v iných obdobiach a spoločnostiach.
Autor sa v svojom texte problematike náboženského vojenstva (z angl. religious warfare) nevenuje ani tak naratívnym spôsobom, čiže rozprávajúc na základe prameňov o kauzálnom reťazení konkrétnych udalostí a konaní elít v chronologickom rámci. Naopak, k téme pristupuje skôr analyticky, keď pomocou selekcie, textovej analýzy a vlastnej interpretácie dokladá vybrané javy, ktoré sa dajú chápať v intenciách konceptu kresťanského vojenstva. Na základe dostupných písomných (najmä latinských) prameňov (kroniky, letopisy, právne nariadenia, legendistické a cirkevné texty) vysvetľuje postupné utváranie a praktickú realizáciu osobitých foriem kresťanského myslenia, ktoré vojnu a fyzický boj prezentovalo v rovine spravodlivého božieho súdu (iudicium Dei) či ako svätú vojnu (bellum sacrum), ktorej úspech mal zaručovať samotný Boh, tým, že bude stáť na strane Kristových bojovníkov (milites Christi).
Zupkov prístup je navyše komparatívny a zohľadňujúci stredoveké štruktúry v širšom priestorovom rámci a prirodzenom súdobom kontexte mimo etnických či národných „hraníc“, čo je v rámci slovenskej historiografie vítaným osviežením. Výklad sa preto neobmedzuje iba na severné oblasti Uhorského kráľovstva, ktoré dnes tvoria územie Slovenska, ani na Uhorsko ako také, ale svoju optiku zameriava na tri vrcholnostredoveké monarchie „mladšej Európy“, ktorým v sledovanom období (10. – 12. storočie) vládli panovníci z arpádovského (Uhorsko), přemyslovského (české krajiny) a piastovského rodu (Poľsko). Na príklade náboženského vojenstva tak rozvíja tézu moderného bádania, podľa ktorej tieto „tri historické regióny“ (Jenő Szűcs) tvorili štrukturálne spriaznený priestor stredovekej strednej Európy. Zupka demonštruje ako české, poľské a uhorské územia boli aj vďaka realizácii náboženského vojenstva analogickým spôsobom postupne integrované do sveta latinského kresťanstva. Jedným zo záverov monografie je konštatácia, že včleňovanie neskôr christianizovanej strednej Európy do stredovekého kresťanského univerza po roku 1000 sa realizovalo práve aj prostredníctvom vedenia svätých vojen domácimi panovníkmi a s tým spojeným osvojovaním si nábožensko-kultúrnej kresťanskej identity.
Kniha je tvorená štyrmi ďalej štruktúrovanými kapitolami (Sväté vojny v dejinách, Idea náboženského vojenstva, Meč a kríž a Liturgia vojny). Obzvlášť prvá kapitola slúži na pevnejšie teroreticko-metodologické ukotvenie problematiky vzťahu vojny a (kresťanského) náboženstva. Autor na podklade rozsiahlej a veľmi dôslednej heuristiky uvádza čitateľa do témy formovania predstáv o vedení svätej vojny a ukazuje spôsoby jej textovej reprezentácie v dielach súdobých autorov, pochádzajúcich z radov duchovenstva. Pritom je správne zdôraznené, že náboženské vojenstvo, a idea svätej vojny ako jeden z jeho prejavov, bolo bežne prítomným javom vo všetkých troch najväčších monoteistických náboženstvách, čiže aj v judaizme a islame (ako aj v „pohanských“ náboženských systémoch).
V knihe sa prostredníctvom pohľadu do stredovekých prameňov pochádzajúcich zo strednej Európy, ako aj z Rímsko-nemeckého a byzantského prostredia odkrýva mnohovrstevný a vzájomne prepojený systém náboženských obradov, posvätných symbolov, vojnových svätcov a tzv. liturgie vojny. Čitateľ sa tak napríklad dozvie o funkcii posvätných insígnií (požehnané bojové zástavy, panovnícke kopije) alebo o význame rituálnych úkonov súvisiacich s úspešným bojom (pôsty, litánie, modlitby, požehnania). Pritom zostáva zrejmé, že symbolické konanie a stredoveké rituály posväcujúce vojenské aktivity dodávali mimoriadnu legitimitu najmä mocensko-politickým nárokom svetských elít aj najvyšších cirkevných predstaviteľov (tí sa neraz, aj napriek explicitným zákazom, priamo aj nepriamo zúčastňovali bojov). Kniha Meč a kríž pojednávajúca o náboženskom vojenstve vo vrcholnostredovekej strednej Európe tak zároveň ukazuje, akým spôsobom vrcholní predstavitelia a im lojálni súdobí „intelektuáli“ legitimizovali a zároveň sakralizovali násilné konanie proti politickým oponentom alebo – to najčastejšie – proti spoločenstvám nimi vnímanými ako „pohanské“, „barbarské“ alebo heretické. Pri pohľade do stredoveku v tomto prípade zistíme, že rétorika vojny bola veľmi často podmieňovaná zbožnými želaniami, ideologickým odôvodňovaním násilia, ako aj nástojčivou potrebou presviedčania (seba aj druhých) o legitimite vlastného (neraz sporného) počínania.
Dušan Zupka: Meč a kríž. Vojna a náboženstvo v stredovekej strednej Európe (10. – 12. storočie)
Bratislava: Veda, 2022
Doplnené 2. vydanie
