Recenzia
Natália Turcovská
31.10.2020

Volal sa Sören

Claude Pujade-Renaudová: Všetko pokojne spí okrem lásky

Preklad: Igor Navrátil

Fintice: FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, 2020

 

Francúzska spisovateľka Claude Pujade-Renaudová sa u nás preslávila románom Pytliakove ženy, ktorý rozpráva o nemenej známej básnickej manželskej dvojici Tedovi Hudgesovi a Sylvii Plathovej. Žáner biografie zvolila aj v prípade diela Všetko pokojne spí okrem lásky, ktoré tohto roku vyšlo v edícii ART MATTERS vo vydavateľstve FACE. Hlavnou témou knihy je osud dánskeho filozofa a spisovateľa Sörena Kierkegaarda.

Dej románu sa začína v čase po Kierkegaardovej smrti (rok 1855). Prostredníctvom hlavnej rozprávačky – Regine Olsenovej, jeho bývalej snúbenice – sa dozvedáme o Sörenovom živote, rodine a diele. Autorka využíva formu denníkových zápiskov, prípadne listov s udaním miesta, mesiaca a roku. V diele sa s prítomnosťou prelína retrospektívny spôsob rozprávania, ktorý umožňuje Regine jej vlastným spôsobom pochopiť Sörena a príčiny aj dôsledky jeho niekedy prekvapivého správania. Regine bola totiž dva roky Sörenovou snúbenicou, on však z vlastnej vôle zásnuby bez udania dôvodu zrušil.

Pujade-Renaudová vychádza práve z tejto témy – rozchod Sörena Kierkegaarda s Regine, ktorý sa pre Regine sprvoti zdal nepochopiteľný. V dvadsiatich rokoch bola vzdelaným, inteligentným, no zároveň aj tvrdohlavým dievčaťom, ktoré sa aj v neskoršom veku odmieta zmieriť s minulosťou. Styky so Sörenovou rodinou tomu vo veľkej miere dostatočne pomáhajú. Regine sa po Kierkegaardovej smrti stáva vo svojich myšlienkach akýmsi detektívom. Neustále si  premieta konkrétne spomienky, číta jeho filozofické traktáty, analyzuje ich i  komunikuje s jeho najbližšími. Hľadá čosi, čoho by sa mohla pevne zachytiť. Citát, obraz či argument, ktorý by jej dovolil vidieť Sörena v jasnejšom svetle.

Koho Kierkegaard miloval a koho nenávidel? Akú úlohu v jeho živote zohrával Boh? Čoho sa bál a čo bolo dôvodom, že sa vzdal svadby s Regine? Bola filozofia jeho jedinou láskou? Je to práve Regine, ktorá si tieto otázky kladie spolu s čitateľom, a hoci sa odpovedí bojí, neprestáva po nich pátrať.

Kniha nadväzuje na tradíciu klasických francúzskych románov. Nesie v sebe ironického aj uštipačného ducha, ktorý navonok vážnu tému zľahčuje, a preto v konečnom dôsledku dielo pôsobí vyvážene. Príroda tu je kulisou, ktorá slúži na vykreslenie osobnosti samotného filozofa. Kierkegaardovo ,,sprítomňovanie“ v románe zabezpečuje citovanie úryvkov z jeho diel, pričom sa porovnáva to, čo napísal, s tým, čo sa práve dialo v jeho živote. Ide teda o akúsi formu beletrizovaného životopisu s ľúbostným príbehom v centre.

Pujade-Renaudová vniesla do románu prvky typické pre poéziu s tendenciou pre reflexiu (početné úvahy a ,,básnické“ otázky). Nechýbajú ani biblické obrazy, ktoré majú v kontexte Kierkegaardovho životného príbehu prorocký charakter (Abrahám so synom Izákom a Kristova obeta). Na základe spomínaných znakov a v spojení s úryvkami a citátmi z Kierkegaardových diel možno uvažovať o esejistickom štýle románu. Dá sa preto chápať aj ako úvod k jeho významnému filozofickému dielu – biografia je dobrým východiskom k ich lepšiemu pochopeniu. Spomínaný aspekt prózy vyžaduje špecifického čitateľa so záujmom o históriu, filozofiu, poéziu či klasickú literatúru. Z každej oblasti sa totiž v diele nachádza kúsok – spoločne tieto zložky tvoria harmonický celok.

Irónia a sarkazmus sa neprejavujú iba ako črty deja, možno ich vytušiť aj v Kierkegaardovom rukopise a v jeho komplikovanej osobnosti. Ak by sme využili paralelu s prírodou, výborne nám poslúži more pred búrkou a počas nej – najprv je pokojné a tiché, neskôr búrlivé a plné nevyspytateľných vĺn.

Napriek irónii a sarkazmu bol Sören Kierkegaard vo vnútri hĺbavým a smutným človekom, plným úzkostí a strachu pred skutočným životom. Mal rešpekt pred svetom, ktorý od neho očakáva, že sa bude správať podľa pevne určených zákonitostí. Kým Regine Olsenová bola vo svete reálne prítomná, Sören sa v ňom cítil ako cudzinec. Nad jeho životom sa vznášala všadeprítomná melanchólia a tragický osud celej rodiny.

Autorka použila motív hradieb a skrinky na vyjadrenie Kierkegaardovho odcudzenia a uzavretosti. Rozhodla sa vyrozprávať osud jednotlivca, ktorý by však bez opisu života jeho najbližších a rodiny nebol taký dôležitý, pretože by v ňom absentovala láska prítomná už v názve diela, ktorý je, mimochodom, citátom z jednej z jeho kníh.

V románe zohráva svoju úlohu aj autentickosť, keďže vychádza zo skutočných udalostí. Striedanie rôznych typov viet sa podieľa na budovaní napätia. Hlavnou témou ako knihy, tak aj Kierkegaardovho života je hľadanie pravdy, prípadne zmyslu života. Regine to zhrnula v nasledovnej úvahe venovanej Sörenovi: ,,Ty vlastne túžiš nájsť sám seba alebo skôr nájsť takú pravdu, ktorá bude pravdou pre teba. Dúfam, že si k nej dospel prv, než sa pominieš, o dvadsať rokov neskôr. Dvadsať rokov, to je tak málo, tak krátko! A predsa si zavŕšil to významné dielo.“ (s. 172) Nestáva sa hľadanie pravdy osudom každého z nás?

Kniha nás ľahko môže priviesť k dedukcii, že správanie človeka je v prvej chvíli často nepochopiteľné. Ak je to však osoba, na ktorej nám veľmi záleží, po čase dokážeme jej vôľu plne rešpektovať. Regine Sörena milovala, a tak aj napriek počiatočnej tvrdohlavosti jeho rozhodnutie akceptovala. Nestala sa z nej zatrpknutá odmietnutá žena. Práve naopak. Napokon sa ukázalo, že hľadala bezpečný prístav, ktorý by jej Kierkegaard poskytol iba ťažko, ak vôbec.

Hoci bol vyhnancom vo svete, predsa v ňom zanechal nezmazateľnú stopu svojho bádania, ktoré sa môže stať čitateľovi inšpiráciou v hľadaní vlastnej pravdy.