Vyhľadávanie
Petro Miďanka: Vôňa horcov
Prešov, BAUM 2007
Preklad Patrik Oriešek
Že sa štát, v ktorom sme žili, na východe nekončil odjakživa v Čiernej, uvedomuje si dnes, najmä po spustení novej železnej opony, už len málokto – najmä ak sme sa tentoraz ocitli, chvalabohu, na správnej, šťastnejšej strane hranice. Pritom si končiny za ňou, voľakedajšia Podkarpatská Rus, dnes Ukrajina s prívlastkom Zakarpatská (pri pohľade z Kyjeva, predtým z Moskvy), zaslúžia našu pozornosť už kvôli osobitnému typu človeka, ktorý sa tu sformoval v toku času. Meniac štátnu príslušnosť bez toho, aby sa pohol z rodiska, vytvoril si špecifické etnické povedomie, ktoré mocipánom spôsobovalo hlavybôľ, v sovietskych časoch podnecovalo k represii.
P. Miďanka (1959), „exotický vták ukrajinskej lyriky“, samorast a profesiou učiteľ, si uchoval nezávislosť vďaka dobrovoľnej samote ďaleko od kultúrnych centier, odkiaľ sa mu dnes dostáva pôct. Možno v tom vidieť gesto vzdoru voči občas kŕčovitému úsiliu ukrajinskej lyriky (inak medzi jej reprezentantmi zásadne nechýba) dobehnúť zameškané, najmä postmodernu, pestovať kult veľkomesta, skúmať fakticky nejestvujúce hranice prípustného.
Slovenský výber z jeho doterajších šiestich zbierok tlmí síce deklarovaný dôraz na patriotizmus, na vieru a korene, ale karpatský genius loci je prítomný v hlbších vrstvách ako organická súčasť svojbytného videnia sveta. Lexika hojne využíva cudzie výpožičky, dialektizmy a archaizmy, relikty zanechané národmi, ktoré tu žili, takže nijaké vydanie, ani nehovoriac o prekladoch, sa nezaobíde bez slovníčka.
Prítomnosť neberie lyrický subjekt veľmi na vedomie, očividne však nemá pochybnosti o tom, kam patrí. Na dominantné, štátotvorné etnikum tu nenaďabíme, zato však na pôvodných obyvateľov Karpát, Rusínov či Ruténov. Ich osudy, často tušené, pretože zašifrované, sa opätovne, intenzívne preciťujú, fragmenty sa skladajú do celku, ktorý až takto nadobúda zmysel.
Alúzie, aliterácie, náhodné i nečakané rýmy, oriešok takmer nerozlúsknuteľný podnietil slovenského prekladateľa nie ku kapitulácii, a k tomu, aby podstúpil dobrovoľný zápas s jazykom, v ktorom si svoju úlohu neuľahčoval. Vyhol sa, zdá sa, nástrahám, aké mu pripravil originál, vynaliezavosť prejavil v rýmoch, hoci na samej hranici prijateľnosti.
V Miďankovom svete akoby ani nedošlo k politickým zmenám: „Maďarsko jesenné! Ako mi/ pripomínaš milé Zakarpatie.“ Posúvanie hraníc, spúšťanie závor sa neberie na vedomie, zato neunikne paradoxný fakt, že dnes sú uchovávateľmi historickej kontinuity akurát ukrajinskí gastarbajtri v Prahe. Podľa očakávania sa nájdu i slovenské motívy, takisto vo svojráznej podobe: „Všetko je také ľahké pochopiť:/ dnešnú Pečoru, Karéliu, Perm/ aj niekdajší Podolínec/ v Tatrách“. Nálepka postmoderny sa Miďankovi ušla nielen proti jeho vôli, ale i neprávom. Ľudovít Petraško
