Vyhľadávanie
Z príbehov o našom bankovníctve
Marián Tkáč: Vôňa peňazí
Bratislava, Alexandra 2005
Pri osobe Mariána Tkáča narazíme na neobvyklú kombináciu ekonóma a finančníka so spisovateľskou dušou schopnou aj staré a pre mnohých nezáživné zápisky peňažných transakcií prepojiť so zaujímavou fabuláciou a predostrieť tak čitateľovi fakty vo veľmi príjemnej forme. Bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska a jej súčasný archivár si starostlivo poprezeral materiály zapadnuté prachom, zrekonštruoval si po svojom životné osudy dvoch mladých slovenských osobností našej minulosti počas rokov 1906 až 1914 a vytvoril tak knižku s názvom Vôňa peňazí.
Pracovník viacerých slovenských bánk Ivan Marko-Utekaj je prvým z hlavných protagonistov: okrem „naháňania“ peňazí sa snaží priviesť ľudí nielen k národne uvedomelému zmýšľaniu, ale aj k novému uvažovaniu o perspektívne sa rozvíjajúcich fenoménoch v spoločnosti, teda aj o bankách či sporiteľniach. V Hornom Uhorsku sa ešte donedávna niečo nepredstaviteľné stáva pravdou a šikovní jednotlivci sa chopia každej príležitosti stať sa aspoň majetnými, keď už nie bohatými. Druhou postavou, ktorá spája mnohé krátke epizódky, je barónsky syn zo Zemplína Aba Pireneksi. Po premárnení otcových peňazí skúša šťastie v zasľúbenej zemi, akou podľa neho bola Amerika. Nemá takmer nič, prináša si však nezlomnú vieru v splnenie sna. Podľa neho nájde veľké dedičstvo – zlatý grál, ktorý sa vraj kedysi našiel na poli jeho predkov a potom sa stratil nevedno kam. Okrem týchto dvoch hrdinov vstupujú do deja na kratší či dlhší čas mnohí známi i menej známi politici, finančníci, národní aktivisti, úspešní vysťahovalci či obyčajné postavičky dokresľujúce kolorit celého dielka.
Próza je akýmsi výberom obrázkov, kompozične ich síce spájajú životné osudy dvoch spomínaných hrdinov, ale veľkú rôznorodosť na štýlovej rovine už autor sceliť veľmi nedokázal. Faktografické pasáže, bohaté na presné dátumy, citáty z verejných prejavov či zápisníc sa striedajú s úryvkami zo súkromnej korešpondencie; takisto autor využíva prechody z odbornej bankovej komunikácie na ľudovú reč, väčšinou z oblasti východoslovenského regiónu. Takýmto spôsobom je rozprávač schopný meniť takmer v každej kapitole charakter príbehu podľa toho, akým smerom sa práve rozhodol pustiť. Striedanie rôznorodých žánrových celkov povkladaných do rámcujúceho textu by nebolo až natoľko rušivým prvkom, keby si aspoň rozprávač zachoval stálu pozíciu. Ten sa však v niekoľkých úvodných kapitolkách štylizuje do mierne rozhorčeného uhorsky zmýšľajúceho vlasteneckého kronikára, s akousi jemnou iróniu sa prizerá snahám slovenských národovcov rozbíjať nerozbitné Uhorsko, ale neskôr sa táto jeho poloha stráca a zrazu je už viac-menej dobroprajným rozprávačom, nestráca síce všetku uštipačnosť, ale väčšinou ju používa pri komentovaní niektorých rozhodnutí, za ktorými tuší aj niečo iné, než sa môžeme dozvedieť z pomerne skúpych historických záznamov.
Aj napriek spomínaným nedostatkom vo vyváženosti textu vzhľadom na jeho beletrizačno-faktografické úsilie je knižka Vôňa peňazí výnimočnou vďaka výberu zaujímavých a nevšedných námetov i vďaka spôsobu, akým sa autor napríklad aj na jazykovej úrovni snažil priblížiť k obdobiu, z ktorého vychádzal na základe textových prameňov.
Adela Gabríková
