Vyhľadávanie
Fajnová vrabčia feéria
Július Balco: Vrabčí kráľ
Bratislava, Vyd. Spolku slovenských spisovateľov 2004
Ilustroval Martin Kellenberger
Úspešný prozaik Július Balco (poviedky Ležoviská (1986), novely Husle s labutím krkom (1979), Cestujúci tam a späť (1988)) sa rovnako úspešne venuje aj tvorbe pre deti a mládež (tri „strigônske“ seriály autorských rozprávok (1991 – 1999)).
Vrabčí kráľ je autorská zvieracia rozprávka, iba sekundárne nadväzujúca na osvedčené strigônske postupy z úspešných „strigônskych“ próz. Balcova vrabčia rozprávka má iný sujet, iných hrdinov, iné nápady na udržanie dynamického príbehu v neprestajnom vare. Má však všetky znaky dobrej rytmizovanej detskej prózy: nenásilný príbeh, humor, výrazovú jednoduchosť, strategickú premyslenosť, hravosť a ako mimoriadne elegantný bonus aj zvláštny balcovský druh nesentimentálnej lyrickosti či poetickosti. Navyše, rozprávka má aj aluzívne konotácie smerom k súčasnosti, takže, kto chce, môže sa zasmiať, ako hádky medzi trnavskými a budmerickými vrabcami o sýpku zrna pripomínajú dnešné lokálpatriotistickými ingrendienciami prechutené škriepky o korytá či priam sýpky, z ktorých môže hockedy vzísť hocaký kráľ. Pekne vymodelovaný príbeh zimnej vrabčej anabázy z Trnavy do Budmeríc a vice versa (pozri Cestujúci tam a späť) sa situačne odvíja z typických vrabčích vlastností – nevedomosti, ukričanosti, lenivosti, vypočítavosti –, no Balco mu vie štylistickými a kompozičnými prostriedkami dodať sympatickú ľahkosť, nevšedný šarm a vtip. Druhú príbehovú rovinu predstavuje téma nežného dievčatka s nudiacim sa papagájom, ktorý vstupuje do vrabčieho príbehu a vnáša doň prinajmenšom inú dimenziu nežného humoru. Príbeh pointuje mačací živel, s takisto pekne vycizelovanými charakteristikami tohto druhu rozprávkových postáv, ktoré sú okrem dobre odtienenej nehy aj nositeľmi trocha nápadnejšieho humoru. Príbeh má svoj veselý happy end, v ktorom papagájovi pribudne družka a všetci dostanú zasnežené Vianoce so všetkým, čo k nim patrí, vrátane Balcovej nehy, zvláštnej lyriky, zopár ďalších hodnotných bonusov, ktoré si však treba s trochou tvorivej námahy povyberať z ľahko plynúcich textov. Prirodzenou súčasťou Balcovho štýlu sú slovné hračky a rytmizácia rozprávania najmä prostredníctvom nepravidelných jemných rýmov. Možno práve ony sú dôkazom autorovho osobitého, ale vrcholne taktného prístupu k textu, koreneného najfajnovejšími prísadami, no vždy v takých dávkach, ktoré neprekorenia, ale naopak – dajú vyniknúť jeho autentickým chutiam. Takže Balcova rozprávka napokon vyznieva ako situačná feéria vyrozprávaná s nehou a humorom, ktorá však nepochybne má svoje estetické i moralistické konštanty, nanajvýš prirodzene zapracované do rozprávania a iskrivých dialógov.
A pravdaže, Kellenbergerove ilustrácie: decentné, usmievavé, hravé, dôvtipné, hýriace farebnosťou a najmä dobroprajné.
Alexander Halvoník
