Vyhľadávanie
Sila paradoxu
Ján Lenčo: Vražda v márnici a iné poviedky, Žilina, Knižné centrum 2008
Originalita autora zrejme nespočíva natoľko v téme, ktorú si zvolí, ale v spôsobe jej spracovania, v spôsobe narácie, tvorby postáv, v princípoch, ktoré sa pre daný text stávajú nosnými, v štylistických a jazykových prostriedkoch. Vychádzajúc z tohto presvedčenia neobávam sa tvrdiť, že Ján Lenčo (1933) patrí v súčasnej slovenskej literatúre k jej najoriginálnejším a aj najsofistikovanejším predstaviteľom.
Lenčo má na konte niekoľko výborných, solídne fundovaných, rozprávačsky pútavých historických románov, v súlade s Petrom Mišákom, zostavovateľom výberu a autorom doslovu knižky Vražda v márnici a iné poviedky, si však myslím, že spomínaná originalita tohto autora tkvie najmä v inom žánri. V žánri, ktorý sa stal pre Lenča charakteristický, v ktorom optimálne zužitkoval nielen štúdium histórie, ale umne rozvinul aj zmysel pre hyperbolu, paradox a absurditu. V tomto žánri „lenčovskej poviedky“, pretože oň ide, možno poľahky identifikovať príznačné prvky, k akým patrí hutnosť výpovede, koncentrácia na podstatu problému prostredníctvom alegórie, paraboly, bájky, grotesky. Tomuto žánru sa upísal Lenčo približne pred štyrmi desaťročiami, za tú dobu si dostatočne overil jeho umeleckú nosnosť a dokázal, že je v ňom skutočným majstrom, jedinečným, v našom kontexte nezameniteľným autorom dômyselne vystavaných, filozoficky „podložených” a minuciózne prekreslených literárnych fresiek – miniatúr s veľkým myšlienkovým potenciálom.
Autor v novom výbere – cez účinne vystavané historické paralely – vypovedal o našej nedávnej aj práve prežívanej dobe. V poviedkach sa často tematizuje absencia spravodlivosti, k tradičným lenčovským motívom patrí motív slobody a jej neľahkých dilem, motív vernosti a zrady, lásky a nenávisti, autority a autonómnosti, častý je motív zmanipulovaného vedomia, straty vlastného kritického rozumu, ale napríklad aj motív prisluhovačstva zo zištných dôvodov, motív politického (ideologického) prenasledovania. Nechýba ani večná téma (individuálnej alebo kolektívnej) identity i téma zmyslu života.
Viaceré poviedky v knižke hovoria zdanlivo o triviálnych aspektoch ľudského prežívania, autor však naznačuje, že všetko je relatívne, veci sú oveľa zložitejšie, ako sa javia a je takmer nemožné uchopiť a pochopiť všetky súvislosti, kontexty a väzby medzi fragmentmi skutočnosti, o mnohých z nich ani nemožno uvažovať izolovane, bez spojenia s ich protipólom. Pretože vo všetkom sú prítomné protirečenia, apórie, paradoxy... Jeho postavy sú konfrontované so zložitosťou, protirečivosťou sveta, mnohé z nich rezignujú pred prevahou paradoxu, mnohé ho nikdy nepochopia a len v zriedkavých prípadoch niektoré z nich dokážu nahliadnuť do zložitej spleti a dospieť k istej životnej múdrosti... V podtexte jasne čítame rozpoznanie toho, že bremeno opytovania sa je ťažké, autor ho však nesníma ani zo svojich postáv, ani z čitateľov svojich poviedok.
Etela Farkašová
