Recenzia
Jana Hajduová
13.03.2012

Vreckový atlas žien - Sylwia Chutnik

Bratislava, Ladon 2011
Preklad Katarína Laučíková

Úbohé chudery z Varšavy. Nikdy nič dobré nezažili, poznajú iba hnev, samotu, poníženie, rezignáciu. Hrdinky štyroch voľne prepojených príbehov rozvíjajúcich sa uprostred biedy a úpadku varšavského sídliska Ochota, ktoré nám ponúka románový debut poľskej autorky Sylwie Chutnik, vyžrali azda všetok hnus sveta.

Výborne napísaná kniha o troch Máriách a jednom Mariánovi, jemnocitnej duši uväznenej v tele muža, neposkytuje takmer nijaký priestor na nudu, ani na nádych. Dej sa rúti vpred. Strhujúci, nekompromisný, plný nepochopenia, poníženia tela a citov, smradu, depresie. Po dvoch poctivých fackách na začiatku knihy ponúka autorka niekoľko znepokojivo pokojných strán, aby napokon opäť vzbudila hnus zo sveta okolo nás.

Vreckový atlas žien odkrýva život trhovníčok, alkoholičiek, dôchodkýň, byrokratiek aj revoltujúcich princezien. A pritom celkom prirodzene, hoci striedmo, využíva humor. S presnosťou zachytáva typické znaky žien, s ktorými sa bežne stretávame, ide však ďalej a odhaľuje zlomové okamihy ich životov, motívy konania, hnevu a bezradnosti.

Tieto okrajové, nedejinotvorné osudy pre spoločnosť nedôležitých žien, ktoré často iba čakajú na smrť, ba samé ju volia ako jediné východisko z ničoty, nás zasiahnu nepripravených. Čo prežíva opitá bezdomovkyňa, ktorú s pohľadom upretým niekam do neurčita míňame na chodníku? Ako vnímajú svoje okolie malé dievčatká s gumenými medvedíkmi v ústach a dvojkou z pravopisu? A ten jemnocitný cukrár, ktorý vyšíva obrázky, pomáha starenkám a nemá manželku, to je čo zač?

Chutnikovej hrdinovia sú extrémnymi výtvormi nevšímavej, predpojatej, necitlivej spoločnosti. Paradoxne nie je až také ťažké ich nájsť medzi nami, prípadne v nás. Neobývajú výhradne varšavské sídlisko Ochota, celkom dobre môžu všetky tie Márie žiť aj v Petržalke. Kniha je presiaknutá šokujúcim zlom, každodenným, neúnavným, nevedomým, slepým. A to je na nej azda najpravdivejšie.