Vyhľadávanie
Pre autorku a filozofku Etelu Farkašovú je náš časopriestor a predovšetkým jeho časovosť trvalou nosnou témou. V troch esejach – Rozpamätávanie ako spôsob (seba)tvorby, Vrstvenie času a Časovosť ľudského života, ktoré spoločne vychádzajú pod názvom Vrstvenie času (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014), prezentuje svoje skúsenosti s časom a porovnáva ich so skúsenosťami ďalších filozofov, filozofiek, autorov, poetiek. Už po niekoľkých stranách som prišiel na chuť jej príťažlivému myšlienkovému radeniu, akémusi nadväzovaniu uzlíkov jednotlivých úvah. Týmto spôsobom sa aj premosťuje zapamätané s prítomným.
Čas nášho individuálneho bytia zvykneme zobrazovať na priamke, prípadne na sínusoide – najprv kráčame po schodoch a potom z vrcholu zase zostupujeme, kedysi sa životné fázy zobrazovali aj vo forme číselníka hodín, k prírodnejšiemu chápaniu života by nás mohli priviesť letokruhy. Autorkine časokruhy majú príbuznosť so špirálami stočenými dovnútra, tiež s mušľami, ale, dovolím si tvrdiť, aj s aztéckym, dnes často pertraktovaným tisícročným kalendárom. Bez predchádzajúcich vrstiev by ne mohli vzniknúť nové, všetko je so všetkým previazané. Navyše, často ide o opakovanie (individuálne, generačné i nadgeneračné), vždy však s novou pridanou hodnotou.
Napriek tomu, že dokážeme vďaka historickým, archeologickým či biologickým (napríklad prostredníctvom kódov DNA) zápisom zachytávať našu minulosť, minulosť Zeme..., že vďaka zložitým fyzikálno-astronomickým prepočtom vieme predpovedať zrážku našej galaxie s galaxiou M 31 zhruba o päť miliárd rokov (čo tam po nejakých drobných!), predsa sme najviac upnutí na časovosť nášho individuálneho ľudského bytia. Usilujeme sa v ňom zadržať čas, rôznymi trikmi ho podplatiť, aby od určitej chvíle prestal plynúť alebo sa aspoň spomalil. A on naopak. Zdá sa nám, že zrýchľuje, máme ho stále menej.
Fetišizmus mladosti prispieva k snahám oklamať svoj fyzický vek. Nečudo, v spoločnosti, kde je mladosť modlou, sa staroba minimálne „taktne“ zamlčiava, v skutočnosti sme svedkami toho, ako sa kultúrne a spoločensky, no najmä ekonomicky považuje za nenáležitú, odmietanú pod vplyvom trendových propagánd. Zabúda sa na jej úžasný skúsenostný rozmer. O dôstojnom starnutí sa v takejto k starobe nepriateľsky zameranej societe nedá hovoriť takmer vôbec. Podmienky pre múdre starnutie (ktoré je v detailoch veľmi náročné určiť, lebo sa viažu na každého človeka v zmysle jeho individuality a neopakovateľnej originality v odlišnej vzorcovej pavučine) sú bez ohľadu na sui generis tristné.
Kto nám teda dožičí rovnomerné vrstvenie času v našich životných fázach? Autorka je, zdá sa, opatrne optimistická. Lenže silnejúce protipohyby v riekach proti hlavnému prúdu nie vždy vytvárajú pokojné ustálené jazerá, ale často tiež divoké víry, sťahujúce ku dnu pozitíva i negatíva. Možno bude treba čakať na vyčírenie tokov, čo však, napriek úžasným silám prírody, môže trvať oveľa dlhšie ako jeden individuálny život. Rieky si však pamätajú čisté chute, aj keď každá z nich je neopakovateľná. Záleží od degustátorov a someliérov, od ich chuťovej pamäti ako jednej z mnohých ľudských pamätí, ktorému plnému džbánu dajú prednosť. Aby im, aby nám malo víno čas dozrieť a aby neskyslo. Aby bol dostatok času na dotkanie celej životnej výbavy, ktorej časť budú nosiť (možno) aj ďalšie generácie.
