Vyhľadávanie
Roman Beňo dosiaľ úspešne absolvoval viac ako päťdesiat literárnych súťaží, vďaka čomu je jeho básnický debut Vrstvenie (Matica slovenská 2013) už dostatočne vyzretým dielom. Je rozčlenený do troch svojbytných celkov. V prvom z nich, Terra intacta (Nedotknutá zem), sa autor stáva nezaujatým pozorovateľom a z tohto všeobecného hľadiska zachytáva rozličných lyrických hrdinov a tiež premeny krajiny či obrazy miest, ktoré navštívil. Na ľavo od nej odráža nestálosť a komplikovanosť vzťahov medzi mužom a ženou. Na opačnej strane tváre sa zameriava na intímnu stránku lyrického subjektu. Básnik týmto spôsobom prechádza od vonkajšieho k vnútornému priestoru, cez vrstvy generalizovaných obrazov preniká k súkromným.
Beňo sa hlási k odkazu konkretistov nielen formou zmyslovej metafory, ktorú uplatňuje, ale i určitými cielenými odkazmi na ich tvorbu – veršom „nestrávené korenie v slabinách“ tak vytvára alúziu na Ondrušovu zbierku Mužské korenie.
Motív obrazu krajiny zjavne dominuje celej zbierke. Spätosť človeka s prírodou je vyjadrená prelínaním sa ľudských a prírodných atribútov – „splývam tým so stromami / v zelených nohaviciach / sú rozkročené do neba“. Nemenej zaujímavé je aj stvárnenie ženského lyrického subjektu, ktoré autor spodobuje v pomerne širokej škále od krehkej ženy až po démonickú bytosť Lilith. Ženský element neprináša do vzťahu len spaľujúcu vášeň, ale stáva sa v rovnakej miere aj zraňujúcim, páliacim plameňom. V značnej miere sa v zbierke vyskytuje tiež motív času, autor neraz naznačuje jeho plynutie prostredníctvom hodín či letokruhov, nevšedne prepája i motívy súvisiace s hudbou – „každodenné allegro / mi prehlbuje / notové čiary na čele“. Príznačnou črtou tvorby Romana Beňa sa stáva epiteton, ale aj personifikácia či antropomorfizácia, čím abstraktné a neživé objekty nadobúdajú ľudské atribúty. Alúzie na Bibliu dotvárajú a obohacujú významovú rovinu básní (Ichtis, Drevená omša, Mea culpa). Dôsledné uplatňovanie voľného verša poskytuje dostatočne otvorený priestor pre rozvíjanie originálnej metaforiky. Beňo kumuluje významy nielen prostredníctvom asociácií, ale aj využitím polysémie a hry s jazykom – „slnko je zamknuté / na jeden západ“. Jednotlivé texty tým nadobúdajú hneď niekoľko aspektov – vrstiev, ktoré je potrebné odkryť, aby sa čitateľovi otvorili básne vo svojej plnosti. Názov zbierky Vrstvenie teda vôbec nie je náhodný.
