Všetkému na vine je kniha zabalená v koži

V ľudskej koži
Severské detektívky, vyznačujúce sa temnou atmosférou a brutálnymi zápletkami, sú ešte stále v kurze. Vysoká životná úroveň Škandinávcov spolu s nízkou kriminalitou je kontrastom ku knihám, v ktorých sa to len hemží sériovými vrahmi. Od názvu na prebale ambiciózneho románu V ľudskej koži s dôvetkom: Úvod najdrsnejšej nórskej krimi série, som teda čakal pomerne dosť.

Nórsky autor Jørgen Brekke bol novinárom na voľnej nohe a prednášal o vzdelávaní. Jeho tvorbu pôvodné povolanie priamo neovplyvnilo (na rozdiel od švédskeho novinára a spisovateľa Stiega Larssona), svet dennej tlače sa tu spomína iba ako kulisa. Prím tu hrá policajná zložka.

Do deja vstupuje čitateľ ako pozorovateľ historickej udalosti v Bergene v roku 1528. Práve vtedy sa nám predstavia neznámy holič a kňaz Johannes, ktorí majú na následné udalosti v prítomnosti veľký vplyv. Zmena časových rovín pôsobí pestro. Rovnaký princíp využíval aj ďalší nórsky autor Jo Nesbø vo svojej knihe Zrada.

V múzeu Edgara Allana Poea sa nájde mŕtvola stiahnutá z kože. Ide o kurátora a vraždu, ktorá na svete nemá obdobu – až do momentu, kedy sa niečo podobné udeje v Nórsku. Vyšetrovatelia Odd Singsaker z Bergenu a Felicia Stoneová z Richmondu následne spoja svoje sily a pokúsia sa neobvyklý prípad vyšetriť. Vraždy, našťastie, nie sú podrobne rozpísané formou nepríjemných scén – a navyše, v románe je ich len niekoľko –, pracuje sa tu s náznakom.

Samotný dej je však na môj vkus príliš prekombinovaný. Narába sa tu s viacerými dejovými rovinami a s množstvom charakterov, pričom poriadny priestor nezíska nikto. Na vyslovene sympatického hrdinu tu nenarazíme a postavy celkovo veľmi splývajú. Nepomáha ani minulosť hlavného vyšetrovateľa, ktorý prekonal rakovinu. Nakoniec do seba všetko zapadá tak, ako má, výsledok však pôsobí skôr ako veľká náhoda alebo spisovateľove želanie, než ako „skutočný“ detektívny prípad.

Za výborné považujem zakomponovanie vtipných a odľahčujúcich vsuviek. Jedna z nich spomína alkoholika-policajta, ktorý odhalil sériového vraha v Sydney – odkazuje na Nesbøvho Harryho Holea. Zaujímavý a vtipný prvok vidím aj v tom, že autor odhalí páchateľa už v prvej tretine knihy – skrz vedľajšiu ženskú postavu, ktorá rozpráva práve o tom, že väčšina detektívok nenápadne páchateľa predstaví už v úvode, a že autor sa neskôr snaží pomocou iných vedľajších postáv od vykonávateľa zločinu odpútavať pozornosť. Pevne verím, že ďalšie romány v Brekkeho sérii sú o triedu lepšie – už v lete tohto roku vychádza vo Vydavateľstve Premedia titul Uspávanka. Vynikajúci je aj slovenský preklad Zuzany Inczingerovej, dej plynie ľahko, rýchlo, a to nielen vďaka krátkym kapitolám.

Detektívna práca iba sekunduje príbehu – páchateľ sa tu dá odhaliť ľahko a jeho psychopatické činy čitateľ nepochopí ani po prelistovaní všetkých stránok, najväčšou devízou románu V ľudskej koži je tak v prvom rade zaujímavá zápletka.
 
Jakub Pokorný