Recenzia
Gabriela Tobiašová
25.04.2019

Všetko bolo inak

Poznáme míľniky histórie národa, ale čo vieme o každodennosti jeho života? Až jej spoznaním si často uvedomíme vzácnosť jednotlivých chvíľ, z ktorých mnohé sú neopakovateľné a podpisujú sa pod identitu človeka. Mnohé takéto okamihy zo života našich predkov odkrýva aj Zora Mintalová Zubercová vo svojej publikácii Ako sme kedysi žili. Obrazy každodenného života našich predkov, v ktorej zachytáva realitu dní, akou žili naši prarodičia v 19. storočí a medzivojnovom období 20. storočia. Zameriava sa zvlášť na južnú a severnú časť Slovenska. Ako etnologička, historička a múzejníčka dokázala na zachytenie aj tých najvšednejších okamihov zo života človeka využiť informácie nielen z archívnych materiálov múzeí či starších literárnych prameňov, ale aj z rozprávaní očitých svedkov, ktoré spracovala pútavou formou a sprístupnila ich tak širokému okruhu čitateľov.

Na časovej osi, ktorá bola rozhodujúca pre našich predkov – hospodársky či cirkevný rok, teda nie kalendárny, postupne prechádza z exteriéru nížin či hôr do interiéru chalúpky chudáka či kúrie zemana, od života na vidieku k obrazu mesta či mestečka. Postupne sa zmieňuje o veciach či udalostiach, od ktorých sa odvíjal život sedliaka, či ktoré zohrávali dôležitú úlohu v živote panstva. Odkrýva život a postavenie mužov, žien a detí a ich rolu v spoločnosti, ich nazeranie nielen na každoročne sa opakujúce udalosti, ale aj na počiatky (narodenie dieťaťa) či konce (smrť človeka). Život ľudu, najmä na vidieku, sa v minulosti odvíjal predovšetkým od prác na poli, lúke či v lese, bol viac spätý s prírodou, na čo autorka nezabudla upozorniť v takmer každej kapitole. Využívala pritom aj citácie viacerých známych autorov, ako bol Ján Čaplovič (1780 –1847) Slováci v Uhorsku, Juraj Fándly (1750 – 1811) Zelinkár, Piľní domajší a poľní hospodár, Alojz Medňanský (1784 – 1844) Nitrianska župa a pod., ktorí v danej dobe žili a verne zachytávali skutočnosť.

V knihe sa možno dočítať, že jedlo a teplo nebolo pre našich predkov samozrejmosťou, ale museli sa oň pričiniť tvrdou prácou, ba aj tak často nebolo čo do úst vložiť. Takáto bieda si potom podáva ruku s mnohými chorobami až epidémiami. Autorka sa zmieňuje o španielskej chrípke či týfuse, ktoré výrazne v minulosti zdecimovali aj obyvateľstvo našej krajiny. Upozorňuje však, že napriek útrapám bol náš národ vždy pohostinný: „chlebom alebo polievkou ponúkla gazdiná aj žobráka“ (s. 41). Takmer v každej kapitole (aj keď sa zdá, že to nebol autorkin zámer) opätovne potvrdzuje, že viera v Boha je v našom národe pevne zakotvená. Nech stáli naši predkovia pred akýmkoľvek životným rozhodnutím, nech mali prijať aj tú najhoršiu správu, vždy sa uchylovali k Bohu, „smrť bola súčasťou ich života, nebáli sa jej“ (s. 159). Na  druhej strane upozorňuje aj na rozšírenie mágie medzi ľudmi. Nedá sa nevšimnúť si zdôrazňovanie významu stola a chleba, ktoré si ľudia voľakedy vážili viac ako dnes. Upozorňujú na to opisy vzhľadu, umiestnenia, funkcie stola či úcty k chlebu, jeho druhy, pečenie. Mnohé, čo už dnes vnímame ako samozrejmosť, odkrýva autorka na pozadí udalostí, ktoré tomu predchádzali. Zemiaky, plodinu chudobného kraja, ľudia najskôr odmietali pestovať, kým nezistili, že im v neúrodných rokoch zachraňuje život. Prasiatka, chované dnes v chlieve, pôvodne pásli ľudia v dubových lesoch. Navyše, autorka pridáva aj niečo, o čom súčasník doposiaľ nemusel vedieť, lahôdku v podobe slimačích vajíčok („slimačí kaviár“), ktorú si naši predkovia mohli dovoliť na sviatky, či drozd čvikotavý pripravený na rôzny spôsob predovšetkým na stoloch panstva. Okrem radostných udalostí v živote vtedajšej rodiny si miesto našla aj pripomienka utrpenia, najmä Prvej svetovej vojny, pričom autorka často zdôrazňuje záslužnú činnosť Slovenského Červeného kríža, čo vyplýva aj z toho, že jeho histórii sa venovala aj vo svojej vedecko-výskumnej činnosti. Čitateľ sa môže aspoň v mysli dotknúť lajblíka (krátka ženská vesta), obdivovať partu (ozdobná čelenka panny) či ochutnať kuľašu (kaša z ovsenej či jačmennej múky). Kolotoč života človeka roztáča už v ranom detstve; deti sa na svoje životné úlohy pripravovali hrou už od útleho veku, väčšinou napodobňovaním činností dospelých a každý vedel, kam patrí, bol si vedomý svojho postavenia v spoločnosti, čím mohol svoj osud či budúcnosť predvídať a pripraviť sa naň. Zubercová pútavou formou odkrýva tienisté stránky doby i chvíle šťastia, ktoré v očiach našich prarodičov pramenilo z iných hodnôt, ktoré vyznávali a boli alfou a omegou ich života.

Keďže sa v knihe píše o dobách dávno zašlých, slovníček (väčšinou archaizmov a historizmov) na konci knihy padne čitateľovi určite vhod. Veľmi vhodne je text obohatený o fotografie, ktorých väčšie zastúpenie by určite nič nepokazilo. K posudzovaniu pohľadu na život našich predkov si zvolila inovatívny prístup, zvlášť opis južných a severných častí Slovenska, aj keď ako autorka sama konštatuje, že v niektorých regiónoch sa zvyky prelínajú. Keďže sú obidve časti obdobne štruktúrované, čitateľ má možnosť porovnávať každodenný život medzi obyvateľmi severných a južných regiónov Slovenska. Premostenie medzi kapitolami autorka držala pevne v rukách, bez akýchkoľvek skokov či odbočení, napriek odlišnosti nasledujúcich tém. Kniha je napísaná ľahkou formou, čím sa stáva dostupnou aj pre bežného čitateľa. Podobne ako Tünde Lengyelová (Život na šľachtickom dvore) aj Zora Mintalová Zubercová približuje čitateľovi dejiny každodennosti prístupnou formou pre každého s tým rozdielom, že tu nejde o šľachtica, ale väčšinou o sedliaka či chudáka. V každom prípade aj najnovšia publikácia autorky s poohliadnutím sa za zašlými časmi, dokáže zaujať aj laického čitateľa, ktorému nenútenou formou sprostredkúva časť našej histórie.

Gabriela Tobiašová