Vyhľadávanie
Cesta k pravde spravidla nie je vydláždená najnovším asfaltom bez jedinej zákruty. Niekedy sa kľukatí tak, že nemáme chuť pokračovať vpred. No často práve vďaka poznaniu bolesti, neistoty a tieňov uvidíme svetlo, pravdu a lásku jasnejšie. Poznanie a pochopenie vecí, ktoré sú na prvý pohľad označované ako zlé, smutné či bolestivé, sú však kľúčom k skutočnému šťastiu. Toto šťastie nespočíva v kupovaní nových áut, kabátov, topánok alebo domov, ale v nachádzaní naplnenia v prítomnom okamihu, keď sa človek cíti ako súčasť vesmíru. Boh nie je bytosť sídliaca na nebesách, čakajúca na posúdenie nášho konania ako správneho či nesprávneho, je všade a stále. My sme jeho súčasť. Práve na poznanie tejto večnosti nachádzajúcej sa v prázdnote odkazuje román Miroslava Detka. Vyšiel s pôsobivou ilustráciou na väzbe, ktorá pritiahne správneho čitateľa. Jednoduchý dej duchovného charakteru, na ktorého pozadí odhaľujeme hlbšie súvislosti, osloví prevažne začínajúceho hľadača. Niekoho, koho neuspokojuje nazerať na veci, čo sa mu dejú, ako na vonkajšie okolnosti, ktoré nedokážeme ovplyvniť a stávame sa len ich obeťou. Začína si uvedomovať súvislosti toho, čo sa mu deje, a najmä rozmýšľa prečo. Čitateľa, ktorý by potreboval zájsť do hlbších rovín, román až tak neuspokojí.
Pojmom átman je v jazyku upanišád označované individuálne vedomie plynúce telami v karmickom zákone. Inak povedané, átman je duša živých bytostí, ktorá prechádza rôznymi hmotnými podobami v čase a priestore. Prvú časť príbehu odohrávajúceho sa v Amerike rozpráva posol smrti. Nie je to však zubatá s kosou, ale tzv. artista života a smrti alebo jednoducho anjel. Duša bez tela, ktorá má na starosti odprevádzanie z jedného tela a plánovanie podoby nového. Blúdi priestorom a robí spoločnosť zomierajúcim nejaký čas pred odchodom. Takto sa tento posol dostane do Ameriky k šarmantnej Lillian, ktorej sa ale smrť rozhodne vyhnúť. Možno aj preto, že ako jedna z mála ľudí ju proste prijala. Lillian, ktorá hľadí na život s pokorou a vďakou napriek tomu, že umiera a všetko stráca, hovorí, že vlastne nič nemáme. Keď nič nemáme, nemôžeme nič stratiť, preto nám zostáva len tešiť sa zo života. V každej chvíli máme možnosť vybrať si, či budeme prežívať alebo žiť. Prijatie toho, čo sa nám deje, je cestou k vnútornému šťastiu. To, že sa naša cesta niekedy vychýli a zažijeme bolesť či sklamanie, neznamená, že nie sme stále na svojej ceste. Knihe by možno pristalo viac amerických reálií. Keď sa príbeh presunie do Írska a Československa, stane sa pre slovenského čitateľa lepšie uchopiteľný. Kde sa však duchovná obroda deje, nie je podstatné.
O tom, ako si prejsť peklom na zemi, rozpráva druhá časť v príbehu Gomfréna, Lillianinej životnej lásky. Ocitá sa v Dubline bez peňazí na ulici, odkiaľ ho zachráni otec McDonnovan. Prichýli ho vo svojej cirkvi za pomoc pri omšiach. Gomfrén svoj hudobný talent využije ako člen cirkevného zboru pri hre na husliach. V učení otca McDonnovana objavuje veci mimo času a priestoru a nazerá na svet inak. Ako to už býva, do cesty sa mu dostane opačný životný protipól v podobe peňazí, sexu a úspechu, ktoré ho prinavrátia k ničote, aby sa napokon stal pútnikom. Svet z pohľadu pozorovateľa a popierania všetkého čo je, preberá z náuky Advaity, ktorú premieňa až do sebazničujúceho aktu. V tretej časti knihy Lillian pokračuje v Gomfrénovom príbehu rozprávaním o jeho sestre Sáre. V spomienkach sa zračí skúsenosť a poznanie, že čas strávený s blízkou osobou je bránou k bezčasovosti, ktorú uzatvára osudné stretnutie Lillian a Gomfréna ako životných partnerov. V konečnom dôsledku nič nie je zlé, ide len o postoj, aký voči situácii zaujmeme. Všetko je vlastne sen a ten, kto sníva, je znovu len sen.
