Vyhľadávanie
– Vlado Bednár klasikom! – Klasikom?
Vlado Bednár: Výber z diela I – II
Bratislava, Slovenský Tatran 2005
Zost. P. Glocko ml.
V edícii Zlatý fond slovenskej literatúry vyšiel objemný dvojzväzkový výber z tvorby predčasne zosnulého Vlada Bednára, ktorý na vydanie pripravil Peter Glocko ml. Na vyše 1.200 stranách má tak čitateľ po ruke takmer všetko, čomu autor dal knižnú podobu. Miesto sa neušlo len pre tri posmrtne vydané tituly: Libero (1985), Pevné lano (1987), Sibyla (1991) a päť textov, ktoré vytvoril spolu s T. Janovicom. Pre tých, čo nemajú peniaze na oba zväzky, ale čosi konkrétne z Bednárovej tvorby by predsa len chceli mať, uvádzam aj zostavu zväzkov: I. – Uhni z cesty, Divné hrušky s divnou chuťou, Nebrnkaj mi na city a Vajce v stodole; II. – Koza, Dračie žily, Dobrodružstvá troch mudrlantov, Veľká dobrodružná vlastiveda, Čo mi kvety natárali, Moje najmilšie zvieratá a Hubárske rozprávky.
To boli suché fakty, a teraz prihodím na ohník aj čosi mokrejšô.
Na začiatku I. zväzku si čitateľ môže prečítať obšírne pojednanie zostavovateľa Humorista a satirik Vlado Bednár a na konci II. Chronológiu života a diela V. B. (Z hľadiska bežného čitateľa mi chýba prehľadná bibliografia diela...) P. Glocko ml. sa zdá byť na takúto úlohu dostatočne pripravený, pretože rok predtým vydal aj krátku monografiu o autorovi otitulovanú jedným z jeho povestných sloganov Ide dravec tvrdo na vec (2004). Obávam sa však, že jeho obsažný úvod prekypujúci obdivom k autorovi, sa minie so svojím poslaním. Predovšetkým preto, že zotrvávaním pri rekonštrukcii významu diel, aký mali v čase ich vzniku, ho nechtiac adresuje už neexistujúcim čitateľom. Nepodarilo sa mu nájsť spôsob, ktorým by dokázal svoje vzletné tvrdenia typu: skvelé prózy, možno ho smelo zaradiť medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej spisby, štylista par excellence, významný a nezameniteľný zástoj, výnimočnosť jeho univerzálneho ducha a pod. dokumentovať na textoch pre súčasného čitateľa. Je to len skladačka tvrdení a cudzích názorov, ktoré si občas stúpajú aj na jazyk. Hneď vstupná charakteristika nám najprv vnucuje predstavu o „poctivcovi“, ktorý si zvolil „cestu zrozumiteľnosti, trpezlivého a ľahko prijateľného rozprávania“, ale nižšie už čitateľa „udržuje v strehu, núti bystriť pozornosť, aby neuviazol v bludiskách nápadov a slovných hier“ (s. 10). Napriek tomu, že autor vstúpil na literárnu scénu s recesistickým gestom uťahovania si z dobového ornamentálneho či iluzívneho realizmu (viď napr. Moja malá prísaha, ba čo viac, s. 49), stále sa ho usiluje docen(t)iť na starom mincieri „životnej pravdivosti“ a „vlastnej skúsenosti“: všetky vyslovené filozofické závery sú overené na konkrétnych situáciách (s. 15), „apetít“ doťahovať jednotlivé sekvencie až do prasknutia, krajnej hranice vierohodnosti, pravdepodobnosti (s. 18), schopného sprostredkovať – deťom – relatívne veľké množstvo informácií a zážitkov (s. 26). Ale to, z čoho sa živí Bednárova irónia, je falošná dobová aj individuálna „textácia“ skutočnosti. (Všimnime si, že aj tzv. dokumentárnych poviedkach, akou je napr. Život na divoko necháva svojich sympaticky nekonvenčných a vtipkujúcich hrdinov v situácii pred tvrdým úderom od reality!). Ale za jeho skutočný estetický objav možno považovať rozpoznanie faktu, že v živote – a obzvlášť v našom vnímaní – sa takmer všetko deje ako opakovanie už vyslovenej myšlienky či urobeného gesta, alebo ako vyhýbanie sa im. Bednárove texty dokazujú túto vedomú či nevedomú iluzívnosť nášho sveta celým svojím telom. Priam plagátovo to demonštruje veta: Od hory zakrákal schematicky havran-dogmatik (s. 125). Tam kritika potemkinovsky neplodného systému života nebadane prerastala do postmoderného usvedčovania našich zážitkov „autentickej skutočnosti“ ako púhej textovej manipulácie a imitácie. Jeho prózy budú eldorádom pre toho, koho zaujme Bednárovo nepreberné reagovanie na dobové texty (od novinových fráz cez literárny gýč, odborné príručky, vtipy až po výroky konkrétnych ľudí). Tento „textový“ realizmus poskytuje zatiaľ (pamätníkom a fajnšmakrom) najviac čitateľskej slasti, no postupne, ako sa toto dobové textové povedomie vytráca, stáva sa achilovou pätou Bednárovho rozprávačstva.
Obávam sa, že aj viacerým Bednárovým prózam – nielen Liberovi – možno už definitívne ušiel vlak literárneho vkusu. Osobne si myslím, že sa to týka najmä údajne najlepšieho románu Vajce v stodole. Všetky tie dobre mienené a úprimné romány o útekoch z bezduchej doby ku koreňom či do vidieckych azylov z 80. rokov m. s. (I. Habaj Posolstvo detstva, P. Glocko Šťastný pán Cyprián, A. Baláž Tu musíš žiť, J. Puškáš Záhrada (v piatom období roka) atď.) nám dnes už cez svoju perestrojkovú ilúziu o možnosti nápravy systému z vnútra, od každého jednotlivca, máločo môžu povedať. A týka sa to aj kedysi tak vychvaľovanej Kozy, pretože dnes podnikavosť má na jednej strane opačné hodnotové znamienko, a na druhej nám spôsobuje onakvejšie stresy a ujmy...
Čo z Bednárovho posolstva zostáva stále aktuálne, to je jeho stavanie na osobnú zodpovednosť za seba a privykanie čitateľa na život bez akýchkoľvek záruk. Ale v tom zas nie je až taký jedinečný, pretože s tým začala K. Jarunková Hrdinským zápisníkom a v rôznych variáciách sa k nej spolu s Bednárom pridali aj Sloboda, Hrúz a Mitana (na čo sa už zabudlo...). Z naznačených dôvodov si viem predstaviť, že nad týmto žičlivým výberom by mohol reálne odznieť rozhovor naštrknutý v nadpise. Už aj preto, že pre našu sebazáchovne nastavenú kultúrnu letoru je ťažko predstaviteľné, aby za svojho klasika uznala povedzme Záborského a jemu podobných neučesaných zurvalcov, medzi ktorých patrí aj V. Bednár. Nie som si celkom na čistom najmä, či je a zostane klasikom našej literatúry pre mládež. Bol na naše pomery možným D. Salingerom, a ak by bol konfrontáciu detí so svetom dospelých ešte viac vyhrotil, mohol byť aj R. Dahlom... Ale či to obstojí v konfrontácii s takými majstrami prózy pre mládež, akými sú Hronský, Jarunková či Dušek, neviem. Pamätníci vymierajú a budúce mládežnícke generácie si možno prisvoja Bednárove poviedkové knihy (čo by aj s Pevným lanom mohlo vydať na jeden zväzok). Romány takmer s určitosťou nie (aj povestný debut Uhni z cesty (!) je pre prílišnú zviazanosť s dobovou atmosférou a detailnú konfrontáciu s postupmi socialistického realizmu pre nepamätníkov, žiaľ, už aj dnes ťažko čitateľný...).
Neverím so zostavovateľom v to, že by takéto honosné vydanie mohlo Bednára vrátiť do povedomia čitateľov. Mohli by to urobiť lacné brožúry do vrecka, aké tomuto provokačnému typu literatúry najlepšie svedčia.
P.S.
Vlado, netušil som, že za socíku aj autobusy stanovali či vedeli zaujať stanoviská (viď „stanovisko autobusov“, I. s. 131) alebo žeby na oknách vagónov bol taký luxus ako „kožené záclony“, ktoré sa vyťahovali nahor (I. s. 180) – vozne, ktorými som roky cestoval, mali zelené vikslajmantové rolety a záclony s votkaným nápisom ČSD (aby sa nedali kradnúť)... Ale najmä si lámem hlavu nad tým, čo si chcel touto vetou: „Anna Čilágová nepije unáhlene, po každom poldeci vyjavuje ohromenému písmenu K nápoj začínajúci tou prekliatou, a predsa takou milovanou literou“ (I. s. 162)??? Prepáč, viem že s takými somarinami sa mám obracať na lampáreň alebo na nezodpovedných zodpovedných – nie na Teba. Odpočívaj v pokoji – chýb nie je oveľa viac ako vo vydaniach bývalých „národných“!
P.S.
Som rád, že sa zachovala aspoň jedna solídna edícia, ale to, čo sa v nej deje, tomu nerozumiem. Rozhodnutie zapojiť sa do rehabilitácií nie je najmúdrejšie. Uprednostnili sa Kužel, Sloboda a Bednár. Sloboda je nepochybne klasik, ale bol inštalovaný neštandardnými publikáciami, ktoré nemajú šancu zostať v zlatom fonde. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale Kužel a Bednár sú – povedané hudobnou hantírkou – len „menšinoví“ autori. A pritom už odišlo toľko závažných autorov: Silan, Dilong, Lahola či Karvaš, ktorí by si zaslúžili aspoň rovnako pohotovú rehabilitáciu...
Viliam Marčok
