Vybíjaná - Môj tip

Michal VIEWEGH

Od čias Českej knižnice zo sedemdesiatych rokov orientovanej na prekladanie českej beletrie do slovenčiny sme na tomto poli sotva zaznamenali nejakú markantnejšiu iniciatívu. Preklad najnovšej knihy najobľúbenejšieho súčasného prozaika našich najbližších susedov je preto tak trocha luxusným prekvapením. Zbytočným pre tých, čo sa nazdávajú, že Slováci natoľko rozumejú češtine, že prekladanie do slovenčiny je mrhaním energiou i peniazmi, a čítajú radšej v češtine. Sympatickým pre tých, čo vedia vychutnať blízkosť jazykov, ale rovnako aj ich kultúrnogenetickú odlišnosť, a v preklade vidia najmä hlbinný prenos obsahu do inej kultúrnej reality. Osobne sa nazdávam sa, že takýto preklad má zmysel, lebo je nielen informáciou, ale najmä pokusom obohacujúcim kreatívne možnosti jazyka. A v literatúre vždy ide okrem iného aj o toto. V tomto zmysle je aj vydarený Weissov preklad (odhliadnuc od niekoľkých drobných syntaktických či lexikálnych kalkov) zvrchovaným tvorivým aktom.

Pri čítaní dnešného Viewegha sa nevdojak, a možno aj s príslušnou dávkou nenáležitosti, natíska asociácia na čítanie Škvoreckého zo 60. rokov: podobná ľahkosť, podobná ,,bezideovosť”, podobná absencia mýtov a morality; podobný humor i ťah na presnosť v štylistike a štylizovaní, podobné kritiky dovolávajúce sa hĺbok i dejinnosti. Škvorecký sa medzičasom stal svetovým spisovateľom, všetky jeho ,,prípady” sa náležite dovysvetľovali a vysvetlili a jeho prozaická iniciatíva sa dnes s úplnou samozrejmosťou pokladá za nosný prúd vývoja českej povojnovej prózy; Viewegh je zatiaľ najmä obľúbený (čoraz väčšmi aj svetovo), ale iritujúci kritikov svojou prirodzenou ľahkosťou (ako voľakedy Škvorecký), za ktorou sa rovnako prirodzene a ľahko hľadajú údajné plytkosti. Plytkosti však vždy boli a budú, ale o to menej je autorov, čo s vieweghovskou ľahkosťou vedia z dobovej atmosféry uhnietiť taký samozrejmý obraz generácie, že generácii neostáva nič iné, len ho odmietať s rovnakou vášňou, ako ho prijala.

Vybíjaná je naozaj príliš ľahkým čítaním, takže podozrenia zo zjednodušovania sú legitímne. Zdá sa však, že u Viewegha sa všetko koncepčné a podstatné pre románové vyznenie jeho rozprávačstva udialo pred textom: rozprávanie stmelené päticou postáv, školským prostredím a pretrvávajúcim priateľstvom, segmentácia základného príbehu na krátke úderné kapitoly neprekračujúce pocitovú a zmyslovú skúsenosť svojho rozprávača, gradácia rozprávania kalkulujúca s napätím i tajomstvom. To všetko sú zložky, ktoré čitateľ nevníma, hoci práve ony sú rafinovaným modelovým spredmetnením zložitejších, povedzme, filozofických (politických) autorských pokušení. Čitateľ však o to väčšmi vníma bezprostredný humor, jasnú vetu, briskný dialóg a možno aj trocha katastrofickú líniu starnutia a vymierania generácie štyridsiatnikov, o ktorú tu vlastne ide. Vyše dvadsaťročné retro generácie ,,sociálne lenivých” ,,Husákových detí” reprezentovanej rozprávačmi z jednej školskej triedy však zásadne neprekračuje skúsenostný horizont postáv a programovo obchádza najmä politiku. V štruktúre mozaikového rozprávania si vyhradil miesto aj autor, ktorý stojí mimo príbehu i mimo románového diania. Môže mať iba jedinú funkciu: dokumentovať, ako sa zo životného pocitu založeného na prežívaní či neprežívaní lásky robí román s generačnou výpoveďou. Najskôr je celá trieda zamilovaná do krásnej Evy, nakoniec je z krásnej Evy štyridsiatnička zaskočená vekom a z jej niekdajších tajných obdivovateľov a úspešných dobyvateľov úspešná i neúspešná láska spravila spravidla apatických alkoholikov. Medzitým smrť skolila zopár spolužiakov. A triedna špata Hujerová si na svojej škaredosti vybudovala estetiku života a svoju zamindrákovanú existenciu plnú vymyslených lások zavŕši aspoň relatívnym šťastím s evidentným dozorcom metra. Štyridsiatnická generačná výpoveď si teda vystačí s láskou, ktorej niet tam, kde ju možno najväčšmi čakať. Je naveky zžitá s dezilúziou, ktorá by nemala čo hľadať tam, kde jej je najviac: rozpadajú sa v nej nielen manželstvá a zväzky, ale aj ľudia a osobnosti. Bojí sa smrti, lebo ešte nebola láska, ktorá sa premilovala. Asi to je Viewegh a jeho politikum generačnej výpovede o generácii, ktorej sa nepodarilo prežiť mladosť a ktorej v bezmocnosti, po všetkých hnutiach odporu i nadšeného súhlasu zostali po štyridsiatke na obtiaž len holé telá s absurdným mementom: ,,Tvoja životná tragédia s nijakým režimom nesúvisí”.

Alexander Halvoník